Už hodný čas sa snažíme o spojazdnenie jedného projektu, ale nedarí sa nám. A že kto sme my? Občianske združenie. Voláme sa Stonožka, rodinné centrum. Sme veľmi mladučkí, ale skúseností, tých máme dosť.
V rámci vzdelávacích činností, prednášok, kurzov sme si vymysleli, že budeme mať škôlkojasle. Teda, že k nám môžu mamy, alebo iní členovia rodiny, priniesť deti a my ich postrážime, dáme im papať, umyjeme ich, necháme ich hrať sa (a pritom sa spolu toho tooooľko naučíme), môžu si oddýchnuť a hlavne sa budeme poľubovať (lebo detičky treba objímať, mojkať, pofúkať...keď treba a inak ich nechať...rásť...do krásy a hlavne múdrosti a šikovnosti). Chceli sme to robiť inak, ako v štátnych zariadeniach a aj inak ako v súkromných. Nemali sme túžbu oháňať sa angličtinou aby k nám zapísali drobizg. Chceli sme pre nich pokojné a bezpečné prostredie. A stále chceme. ALE...
Nebudem sa veľmi rozpisovať, trvalo dlho kým sme sa dopracovali k nejakým informáciám. Ale musím povedať, všetci, s ktorými sme boli v kontakte, boli veľmi, veľmi milí a ústretoví- právnici na Ministerstve školstva, Ministerstve práce, dámy z registra poskytovateľov sociálnych služieb na VUC Trnava, pán okresný hygienik, pracovníci mestského úradu...všetci to brali ako dobrú myšlienku ale...vlastne mi nevedeli pomôcť.
A aký mám problém?
Podľa novely zákona o soc.službách patria všetky zariadenia, ktoré poskytujú starostlivosť celodennú a pre pracujúcich rodičov, do registra.
Ak chcete byť v registri, musíte doložiť pár vecí. Osobne si myslím, že ich význam je dôležitý ale diskutabilný. Napr:
Učiteľkami, teda vlastne tetami (aj ujo sa ráta) v jasliach môžu byť opatrovatelia (v čase novely akýkoľvek, lebo bol akreditovaný kurz opatrovateľa a hotovo, teraz je už „Opatrovateľ detí“, ktorý má akreditovaný Červený kríž) alebo tí, čo majú ukončené stredoškolské vzdelanie v odbore zdravotnom či pedagogickom. Trochu ma mrzí, že teta, čo robí desať rokov v jasliach sa neráta. A neráta sa ani tá úžasná baba, ktorá skončila priemyslovku, ale tých detí zvládne naraz 30 a je akčná, vynaliezavá a perfektná. Obúva topánky a uspáva ako polobohyňa.
Ale fajn. Našli sme ženy čo si buď spravia kurz, alebo sú zdravotné sestry.
Pre nás je problémom Hygiena...teda ani nie tak hygiena ako priestorové požiadavky na miesto.
Našli sme perfektné miesto. Podotýkam, že je to časť bývalej budovy jaslí. A viete čo? Nevyhovuje. Kúpeľňa musí mať okno, kuchyňa musí byť inak, chýba nám mliečna kuchyňa. (A tú kuchyňu potrebujeme, lebo síce v Blave povedali na hygiene, že jedlo máme donášať, v Dunajskej nám vysvetlili, že to nejde a prečo to nejde a že si musia s kolegami sadnúť a prebrať to.)
A viete čo? Majiteľ súhlasil s prestavbou. A viete čo? Máme na to peniaze. A viete čo? Nedá sa to uskutočniť.
Priestory o veľkosti 2 vééľkých izieb, dvoch malých, dvoch vécok, kuchyne a skladu sú malé. Aj keď vybúram steny. Nejde to.
Som zúfalá. Ja som ešte stále taká naivná, že si myslím, že sa zákony schvaľujú na to, aby sa dodržiavala a aby pomáhali.
Ale mám tu skvelých ľudí a skvelú myšlienku a neviem sa pohnúť z miesta. Lebo nemám miesto. A nechcem to robiť, tak ako všetci, načierno. Je mi už z toho zle. Nemám ani pozemok ani peniaze na stavbu zodpovedajúcich jaslí.
Ja len chcem, aby bolo deťom dobre, kým ich rodičia pracujú, lebo tí to tiež nerobia z dlhej chvíle a väčšinou z nutnosti (to by si mala istá poslankyňa prezistiť, teda fakt, že mamy nedávajú deti do jasieľ, aby chodili na dovolenku) a každý normálny (aj ten polovyšinutý) chce, aby bolo o jeho dieťa dobre postarané.
P.S. Srdečná vďaka pánu Mihálovi, bez vášho výkladu by sme sa ani nemali od čoho odraziť.