Klárika bola naša, moja a Anitina kamarátka z detstva. Viac jej ako moja. Vždy bola taký vetroplach. V puberte dosť striedala chlapcov. Asi po dvoch mesiacoch, čo s nejakým obvykle vydržala, si už nemali čo povedať ani čo spolu zažiť. V kine boli, na diskotéky chodili každý víkend a na predstavenie rodičom to nebolo.
K presvedčeniu, že vzťah so Zdenkom je z iného súdka sme prišli po tom, čo spolu už ťahali tretí rok a Klárika nás ohromila výkonom. Ja som sa o tom vlastne dozvedela až z tretej ruky, ale takmer som odpadla. Romantika ani zážitky sa z ich vzťahu zjavne nevytrácali, lebo si to rozdali na verejnosti.
Ja si pri slovnom spojení „sex na verejnosti“ predstavím zastrčenú lavičku v parku. Oni si vybrali fontánu pred katolíckym kostolom v Dunajskej Strede. Ak tadiaľ budete mať cestu, určite sa zastavte- pekný kostolík, milé námestíčko, v cukrárni dostanete veľmi dobrú kávu, nájdete tam hneď dva obchody s detským oblečením (táto informácia má význam iba pre mladomatky, matky čakateľky a babky pri peniazoch). Stojí tu celkom pekná fontána v tvare zemegule a naokolo asi 548 okien panelákov, ktorých obyvatelia ani v noci nespia, lebo slávia bašável. Takže tak.
Vzťah vydržal dlho. Osem rokov. Potom to vzdali a rozhodli sa zosobášiť. To som chápala. Ale prečo sa Klárika rozhodla bývať u svokrovcov, to som nepochopila dodnes. Najmä keďže od začiatku chceli dieťa. Osobne si neviem predstaviť, že by mi s dieťaťom pomáhala svokra. Ona by asi tiež nebola nadšená, keby som za ňou prišla s otázkou: „Pirinéni nemáte nejakú mastičku na rozhryznutú bradavku?“ Ako ju poznám asi by odpovedala: „Počkaj donesiem kačaciu masť, natriem ti.“
Ešte viac ma zarazilo, aká zodpovedná manželka sa z Kláriky stala. Svojmu manželovi varila, teda keď nevarila maminka, alebo bol nejaký sviatok. Vzorne upratovala v dome, chodila pomáhať do záhrady, dokonca šklbala sliepky a piekla skvelé koláče. Zarábala málo, ale šetrila neskutočne.
Na strednú chodila za cukrárku, potom si dorobila učtovnícke minimum a nakoniec sa zamestnala na mestskom úrade. Po známosti. Mám pocit, že väčšinu platu precestovala a značnú sumu vrážala do šminiek a šampónov. No aj tak sa jej podarilo odložiť 6000 eur. Odkiaľ ich vzala, netuším. Ale pridala ich k manželovým 11 000 a kúpili si byt. Cez známosti, po deložovaní, v dezolátnom stave, ale ich prvý spoločný byt. Bez pôžičky. Zdenko sa na ňom rok poriadne namakal. Stierky, maľovka, kachličky, podlahy, kuchyňa... Od Vianoc sú presťahovaní, no na návštevu sme sa s Anitou dostali až v marci. Nakoniec bol doma aj Zdenko, ale taktne sa v správnom okamihu stiahol.
„No sziastok, kočky. Konečne ste prišli. Vitajte v našom domove.“ Klárika na nás vyrútila toľko energie, že som takmer spadla z nôh.
„Ďakujeme, privítala by som stoličku“, odpovedala Anita a pritom sa snažila stiahnuť svoju fialkovú dierkovanú čižmičku po kolená dole z nohy.
„Jáj, nevieš sa vyzuť?“ A už sa rútila kačacím krokom do kuchyne po stoličku. „Vieš ešte nám nedoniesli predsieň. Objednaná je už od novembra, v letáku mali za 60 eur, tak sme sa potešili, že na to máme a ušetríme. Ale vieš ako to je. Prišli sme do obchodu a že to bol len kus na predajňu ale že nám objednajú ale bude to stáť 75, vieš. No hrozná cena.“ Viem, že som asi mimo reálneho sveta, ale pri spôsobe života, akým s manželom žijeme, mi tieto ceny prišli ako smiešne nízke. Nechcela som však nič povedať. Áno, na jednej strane nemusím rátať eurá, na druhej strane- možno preto, že ich nerátam, nemám byt.
„Nepotrebujem stoličku kvôli topánkam, ale kvôli tým blbým schodom. To ste sa museli nasťahovať na tretie, bez výťahu?“ Anita stiahla druhú vypasovanú čižmičku a pobrali sme sa na prehliadku bytu.
„Szivecském ale my bývame na štvrtom.“ Uškrnula sa Klárika. „No rozmýšľala som nad tým aj ja. Tu je spálňa, na tej stene bude vstavaná skriňa, ale zatiaľ na ňu nemáme, tak sú tam otvorené poličky, bodrel si nevšímajte.“ Vyzliekla som malého a veci sme zložili na posteľ. „Tu je obývačka, tapety mi lepila kamoška.“
„Sú super“, boli super, čierne kvety na bielom pozadí a obývačková stena s led podsvietením. To nám Zdenko predvádzal asi 5 minút.
„Toto je moja kuchyňa, lesklá červená, ťažko budem čistiť odtlačky detských prstov, ale nevadí. Aj po schodoch sa mi pôjde s kočíkom ťažko, ja viem, ale vieš- nevadí. Tu bude detská, zatiaľ tu máme počítač a externú kuchyňu, lebo sa nám pokazila chladnička, preto tu nekúrime. Jáj a zabudla som, hneď tu pri vchodových dverách je záchod s kúpeľňou a pozrite“ zapla svetlo „mám podsvietené zrkadlo s antickým vzorom“
„Na to som tiež pozerala, mali ho v S-shope“, skočila jej do reči Anita.
„Tam sme ho kúpili. A mali tam ešte...“
„také, čo išlo do hĺbky, bolo super...“
„super“.
No asi som jediná nezorientovaná, ale nevadí. Blahosklonne som sa usmiala, že zrkadlo je super. Ocenila som aj dokonalý poriadok. Najmä som však ocenila, že sme si išli konečne sadnúť, pretože mi už išli ruky odpadnúť pod ťarchou môjho syna a jeho desiatich kíl.
„Dáte si kávu? Takže štyri kávy a pre malého donesiem čo? Bezbublinkovú vodu?“
„Nie, nie, ja mám všetko, ale mohla by si doniesť nejakú deku, aby som ho posadila na zem.“ Malému som pichla do ruky šnúrku, len aby som vyzerala ako starostlivá mama, ktorá udrží dieťa v tichosti.
„Tu ho posaď na moju vesta. Sa tu budeme trtkať s dekou“ a už aj ju Anita šmarila na zem, umiestnila na ňu môjho syna a ja som ho obsypala hračkami. Klárika priniesla kávu, vodu, trikrát odbehla po cukor, doniesla tortu a konečne si k nám, svojmu rozvalenému manželovi a môjmu všetko rozhadzujúcemu synovi prisadla.
„No ako si tu bývate?“ Rozhovor trochu viazol takže som položila neutrálnu otázku.
„Je to dobré, postupne to bude skvelé.“ Odpovedala Klárika trochu neurčito.
„Celkom sa ti tu darí kvetom, ako to robíš?“
„Vieš, ani neviem. Rastú. Orchidea je od mamy, kaktus od Ildy a tieto tam ani neviem čo sú zač. Ten stojan som vyhrala na plese a svokra mi dala naň kvety. Občas ich polejem.“
Zdenko zjedol tortu, vlial do seba kávu a keďže ho smer ktorým sa rozhovor pobral vôbec nezaujal, takticky odišiel z miestnosti a išiel chatovať. Múdry chlapec. Ako by sa predsa mohli tri ženy otvorene porozprávať, ak tam oxiduje muž. Čo keď chceme hovoriť aj o ňom. Ale nechceli sme. Teda, nie tak celkom.
„Potratila som.“ Zdenko ešte ani nezavrel dvere na „budúcej detskej“.
„Zase“.
Informácia bola strohá, bez emócií.
„Obdivujem ťa, ako to berieš. Si silná žena.“, snažila som sa reagovať.
„Prvýkrát som plakala a tri mesiace som chodila ako bez duše. Druhýkrát som plakala, ale povedala som si, že teraz sú moje nenarodené deti aspoň spolu a s Ježišom, a veď do tretice všetko dobré. Tretíkrát som nadávala, hnevala sa na celý set. Toto bol štvrtý pokus. Teraz už len čakám, kedy sa to podarí.“
„Čo sa vlastne stalo?“, spýtala sa opatrne Anita. Nevedeli sme, či chce o tom rozprávať, či radšej nie. Ale potrebovala a niekomu zveriť. Asi je to životne dôležité, práve na to máme kamarátky. Môžeme sa im vyrozprávať a vďaka tomu sa nezbláznime. Je jedno, či je to dobrá alebo „vlažná“ kamarátka. Hlavne, že je niekto ochotný počúvať. A my sme boli ochotné počúvať, objať, plakať spolu s ňou.
„Bola som už v šiestom týždni. Už som mala aj prvú fotku. Odfotila som si telefónom obrazovku ultrazvuku. Tú fotku nikdy nevymažem. Fotka môjho dieťaťa. Pozrite.“, vytiahla telefón. „Síce neviem kde je, ale je tam.“ Pre nezainteresovaného by to bol iba biely fľak nad sivým a ako som zbadala aj malilinká bodka. Ale pre nás to bola fotka dieťaťa, Klárikinho štvrtého dieťaťa.
„Nemalo srdce.“
Nastalo ticho. Čo povedať v takejto chvíli. Ak by sedela bližšie, tak by som ju objala. Ale takto... Vtom môj syn, ktorý doteraz sedel na dlážke a striedavo pichal ukazováčikom do kolesa autíčka a žužlal gumenú knižku, vytiahol stránku z úst a hodil na Kláriku odzbrojujúci úsmev svojimi takmer dvoma zubami. Môj skvelý syn. Klárika sa na neho zaškerila: „Ale ty si tu, láska moja jediná, ty si taký krásny“, prihovárala sa mu takým tým detským tónom mierne dementného človeka, ktorý sa pri komunikácii s deťmi považuje za samozrejmosť. Odľahčilo to trochu situáciu. Odpili sme si každá z kávy aj vody a Klárika nám rozpovedala ako to vlastne tentokrát prebiehalo.
„V stredu som mala ísť ku gynekológovi, ale v pondelok, no mali sme ráno sex. Taký normálny. Išla som potom na vecko dať sa do poriadku a ako som sa utierala, ostala na papieri hnedá škvrna. Taká slabá, ale už vtedy som vedela, že je zle. Prišla som za Zdenkom. Hneď ako ma videl vo dverách, zadržal dych. Vedel, čo je vo veci. Najprv sme sa utešovali, že je to možno len následok sexu, ale každých 5 minút som chodila na vecko...a ten fľak tam bol furt. A silnel. Dala som sa do poriadku, Zdenko odišiel do roboty, ja som celá napätá ešte pol hodiny čakala na bus. Bolo to hrozné. Lekár ma vyšetril, oboznámil s tým, ako sa veci majú, odbavil papierovačky a poslal ma na oddelenie.
Volala som Zdenkovi.
Triasol sa mi hlas, ani mi nebolo rozumieť, ale pochopil. Doniesol mi šaty, lebo už bolo poobede, takže som tam musela nocovať. Sedela som na chodbe, v župane. A čakala. Prišli po mňa, sestrička mi hovorila, čo sa bude diať.
Ľahla som si, okolo mňa sa rozostúpilo asi desať ľudí.
Bolo mi smutno.
Do plaču.
Mne umrelo dieťa.
Moje dieťa...umrelo...a vy sa tu dívate na moju vagínu...aspoň keby niekto prejavil sústrasť. Rátala som od desať nadol, od osmičky si nič nepamätám. Asi o sedem minút som sa prebrala na to, že ma nejaká krava fackuje. Vraj už dve minúty, lebo ma nevedeli zobudiť.
A zase to ticho.
Ráno o deviatej po mňa prišiel Zdenko a išli sme domov. A teraz sme tu.
A ty si ten najkrajší chlapček na svete.“, načiahla sa za Filipkom, ktorý samozrejme rád opustil moju náruč, ktorá sa ho snažila udržiavať v pokoji šuchotaním sáčku.
Zatiaľ, čo sa títo dvaja prechádzali po izbe a nazerali do všetkých skriniek, Anita rozpovedala svoj zážitok s „čistením“ po potrate.
Razom som sa ocitla v paralelnom vesmíre.
Predo mnou stála žena žalostne túžiaca po dieťati s mojim dieťaťom na rukách a skákala si do reči s ženou, ktorá sedela vedľa mňa, ktorá dieťa nechcela a dala ho vlastne zabiť.
Prežili rovnakú situáciu, lebo ležali na nemocničnom lôžku v rovnakej polohe ale z diamentrálne odlišnej príčiny. Teraz tu však opisujú svoje zážitky, ako keby sa bavili o zážitku z toho istého kaderníctva. Nestala sa tu niekde chyba v programe?
Ostala som paralizovaná a zjavne aj vyčlenená z témy, pretože aj keď som sa snažila zapojiť, ja som bola INÁ. Oni prišli o dieťa, ja dieťa mám. Odrazu som bola nepriateľ. No nič.
Ich zdieľanie informácií z nemocničného prostredie trvalo dosť dlho.
Potom si Filipko udrel hlavu, spustil rev. Utíšila som ho didou ale už bol len nevrlý a plačlivý. Okolo pol siedmej sme sa pobrali domov, pretože sa blížil čas kúpania, ale najmä preto, že mi manžel volal už siedmy raz.
V aute som premýšľala nad tým, aká zvláštna bola táto návšteva. Ešte, že pri odchode sa prišiel rozlúčiť aj Zdenko. Len škoda, že mu nenapadlo zniesť môjho syna, tak som sa s ním trepala znova 4 poschodia sama, našťastie smerom nadol. Mala som pocit, ako keby to celé nesplnilo svoj zámer. Mali sme ju ísť utešiť, ale vypálilo to tak, že sa tie dve vytrkotali zo svojich zážitkov a ja som hrozná matka, ktorej syn si tresol hlavu na návšteve. A ešte k tomu som nepriniesla so sebou deku, na ktorej by mohol počas svojich hier sedieť.
Anita celou cestou rozprávala mierne romantickým tónom o tom, aké by to bolo, keby si to dieťa nechala a znovu o tom, ako ho chcela mať s iným ale nemala a s týmto ho nemohla mať. No hotová osemsmerovka.
Konečne sme dorazili. Malý po desiatich minútach cesty s plačom zaspal a teraz slastne pochrapkával. Ako ho vytrepem, netuším. Anita samozrejme zaparkovala na mieste vyhradenom pre 372 DT, rovno pred vchodom. Dúfam, že sa sused na nákupe alebo návšteve zdrží, inak bude musieť zastať inde, presunúť sa na vozíček, prisunúť sa k Anitinmu okienku a povedať jej, že je slepá a že je krava, lebo stojí na mieste vyhradenom pre invalidov a ešte k tomu pre konkrétne auto. Niekto by jej mohol vynadať. Niekto by to konečne mal urobiť. Ale ja to nebudem. Nerada som s ľuďmi za zle a, je to smutné, ale asi mi na tom až tak nezáleží.
Anita sa nemienila rozlúčiť. Hovorila a hovorila a ja som počúvala a počúvala, občas som zo seba vydala spolupatričné „hm“ aby vedela, že počúvam, akože. Kedysi som sa jej snažila pomôcť, radila som, vymýšľala riešenie. Teraz som múdrejšia. Viem, že my, ženy, nechceme riešenie, chceme len rozprávať.
Lebo to pomáha.
A tak som počúvala a neustále som sa snažila vymyslieť, ako sa z tohto dostanem. Už už som tému nejako zakončila, ale Anita pokračovala. Vyslobodenie prišlo až po dlhých predlhých minútach.
„No, je tu tvoj muž. Tak teda nič. Dobre sme si pokecali. Mali by sme sa stretnúť. Ozvi sa.“
„Ehe, dobre“, mužíček už vyberal sedačku s malým. A už sme kráčali „domov“. Našťastie iba na prvé poschodie.
„Ako bolo“, spýtal sa skôr zo zvedavosti, či som ho ohovárala.
„Dobre sme si pokecali. Mali by sme sa stretnúť. Ozvi sa.“, s úškrnom a v afekte som zopakovala obligátne tri posledné Anitine vety, obaja sme sa uškrnuli a tým bola táto téma uzavretá. Poznal Anitu. Vedel, že sa jedna druhej asi tak skoro neozveme.
Vstúpili sme do bytu, prezliekla som Filipka do pyžama, utíšila jeho ohlušujúci rev, ktorým dal najavo, ako veľmi ho štve, že sa pri tom zobudil. Ani som ho nekúpala. Len som mu znovu dala didu. Bolo okolo pol deviatej a konečne sme išli spať. Dosť mal deň svojho trápenia.
Asi by som si naozaj mala viac vážiť to, čo mám. No áno, môj manžel nie je ani zručný, ani reprezentatívny typ, ale má nás rád, dokonca mu chýbame, keď nie sme spolu. Síce takým majetníckym spôsobom, ale chýbame. A mám zdravé, krásne dieťa. Skvelé dieťa. Moje dieťa. Naše dieťa. Mala by som sa tešiť.
Tak prečo sa do kelu neteším.
Možno mi chýba impulz. Nejaký nový vzduch do pľúc. Určite nie druhé dieťa. Ani pes. Stojím len na hrane medzi tým, aby som bola dobrou manželkou, matkou, dcérou, kamarátkou, nevestou, Slovenkou hovoriacou aj po maďarsky, kresťankou, mala by som sa pomaly zamestnať, pretože chcem aby sme bývali vo svojom a na druhej strane toho ostria, po ktorom tancujem ako profesionálna primabalerína sa nachádza veľká čierna ničota. Možno by bolo najlepším riešením spadnúť do tej ničoty. A bol by kľud.
