Napriek vynaloženiu značného matematického a organizačného úsilia, sa mi nie vždy podarí vystihnúť správny čas, kedy sa pobrať z prechádzky domov, aby sa syn mohol kľudne napapkať v domácom prostredí. V lete to bolo jednoduchšie. Našla som si lavičku niekde v ústraní a ...mňam mňam. Ale už je zima, sneh. Som nútená vyhľadávať kaviarne (také, do ktorých sa dostanem aj s kočíkom) alebo nákupné centrá, aby sa malý mohol najesť v teple a aby som ho mohla v teple prebaliť (lebo papanie a kakanie sú v jeho prípade nerozluční spojenci).
A tak sedím pri kávičke a kojím. A ľudia a nepozerajú. Nepozerajú sa však tak okato, až je to nepríjemné. Vo vzduchu sa vznáša informácia, že niečo nie je tak ako má byť, niečo je mimo normálneho diania. No áno, deje sa niečo nezvyčajné- mám odhalený prsník (veľa z neho nevidno, ale všetci tušia, že tam je).
Určite by bolo nepríjemnejšie, ak by na mňa niekto civel (asi by som mala nutkatie ohlásiť takého úchyla na polícii). Ale verte mi, je oveľa prirodzenejšie krátko zavadiť pohľadom aj o kojacu ženu, pousmiať sa, že aké je to skvelé, že to bábo papká a pokračovať v ľubovoľnej bohumilej činnosti, ako keď až ku kostiam cítite, že si ten človek pri vedľajšom stole v duchu šepká: „Len sa nepozri, len sa nepozri, len sa nepozri...“
A keď sme už tak nadšene zapálení za kojenie, naozaj nechápem, prečo napr. v obchodoch s detským oblečením, hračkami nenájde mamička stoličku a 2 metre štvorcové, kam by sa v kľude s kočíkom, kabátom, svetrom, kričiacim dieťaťom, plienkou a prsníkom mohla na chvíľočku zložiť. Nech mi ani jeden hyper-super-ultra-market nehovorí, že pri oddelení s podbradníkmi a plienkami sa tie 2 metre štvorcové nenájdu.
Je fajn ak sa nechávame vzdelávať, prijímame múdre myšlienky, ale bolo by fajn, keby sme podľa toho aj žili. Všetci vieme, že kojiť je najlepší spôsob výživy dieťaťa. Preto sa nebojme kojacich matiek a pokiaľ máme na to možnosť, vytvorme aspoň kútik, kde by bolo možné hladnému drobcovi pomôcť v núdzi.
Toľko z môjho pozorovania – musím ísť kojiť.