Bol to taký dobrý plán- Kapitola 28 a Doslov

Autor: Michaela Ravaszová | 17.5.2016 o 23:02 | Karma článku: 9,20 | Prečítané:  615x

Moje pevné rozhodnutia a nadšenie z vyriešenej situácie sa začalo postupne vytrácať. Už som v aute sedela 20 minút a Tomi nikde. Prezvonila som ho a nič.

Filip sa zobudil. Začal nervózne plakať, lebo sa chcel vymotať zo zovretia autosedačky. Tak som teda vystúpila, vybrala som ho, dala som mu čaj a nastúpilo staré známe vymýšľanie A čo teraz. Tak sme sa prechádzali v okolí auta, ukazovala som na stromy, hľadali sme vtáčiky, kŕmili ich piškótami. Samozrejme, žiaden vtáčik, čo letel okolo sa na piškótku nezastavil.

Potom sme hľadali mačičky, pretože môj syn častejšie ako mama hovorí poslednú dobu cica. Ale ani cicu sme nenašli, zato pár havov, ktorí strašne štekali.

Prešla hodina. Tomi konečne prišiel.

„Prečo si ho vybrala z auta? Veď som hovoril, že hneď idem.“

„Tomi, bol si tam hodinu.“

„No a, môžeme ísť?“

„Áno.“

Chcel Filipka vložiť späť do sedačky. Ten sa však bránil zubami nechtami. Jasné, že nechcel. Skončilo to tak, že som ho držala na rukách. Pri štýle Tomiho jazdy to bolo veľmi riskantné.

Nálada mi klesla pod bod mrazu. Absolútne sa prepadla, keď Tomi odbočil. Ideme k nim. Chcelo sa mi plakať. Mala by som si na to zvyknúť. Ak budeme bývať u nich, budem tadiaľto chodievať často.

Do kelu, prečo neviem nájsť inú možnosť.

Tomi zrazu znovu odbočil.

Takže ideme k nejakému jeho kamarátovi.

Auto zastalo v malej dedine pri malom dome. Nepoznala som to tu. Viem len, že je niekde na mape, ešte stále medzi Dunajmi. To je všetko. Ani ma to nezaujímalo.

Tomi vystúpil. Hlavu strčil späť do dverí: „Vy nejdete?“

Vystúpila som aj ja s malým.

„Tomi kde to sme.“

„Mám tu brigádku.“

„Tomi veď teraz si prišiel. Myslela som, že budeme trochu spolu. Čo tu budeme robiť my. Filip sa tu bude nudiť, ešte sa tu zraní. O čom sa mám rozprávať s cudzími ľuďmi.“ Hovorila som potichu a snažila som sa potlačiť plač.

„Nikto nie je doma. Mám kľúče. Bude to len chvíľa.“

Rezignovane som kráčala dvorom do domu. Keby sa tu o to starali, bolo by to tu super. Ako keby som sa ocitla v niektorom z románov Jane Austin. Starý plot, ale taký, čo má svoje čaro. Bolo na ňom vidieť miesta, kde viseli muškáty. Dom bol malý štvorec ale so zastavanou verandou. Mal ružovú omietku. Ale vo vnútri to bolo hrozné.

„Jáj“, otočil sa Tomi, „a toto je pre teba.“ podal mi malú papierovú škatuľku, do akej sa balia prstene. „Všetko najlepšie k narodeninám.“

Bolo mi ešte smutnejšie. Mala som sa tešiť, ale nedalo sa. Tomi ani nečakal, kým si darček pozriem a odišiel k nejakým vedrám s farbou. Filip išiel hneď za ním. Zobrala som ho na ruky, lebo som už videla, ako sa celý zafŕka. Samozrejme sa metal a kričal. Snažila som sa nevšímať si ho a zároveň ho prekričať. „Tomi ja mám narodeniny až zajtra. A načo si mi kupoval prsteň. Veď musíme šetriť. Prsteňov mám kopec. Nenosím ich. Aby som nepoškrabala malého.“

Škatuľku som ešte stále neotvorila. Ani sa mi nechcelo. Chcela som sa jednoducho rozplynúť ako hmla. Malého som postavila na parapet a hľadali sme vtáčiky. To ho na chvíľu zaujalo.

„To sa ani nepozrieš, čo som ti dal?“, povedal Tomi, ešte stále zohnutý nad farbou.

Bez kúska nadšenia som otvorila krabičku. Fasa. To, čo v nej bolo, padlo na zem. Na tie špinavé parkety čo nutne potrebovali prebrúsiť a aspoň pozametať, lebo keď som sa snažila nájsť ten môj darček, mala som v prachu a špine celé prvé články prstov.

„Tomi prosím ťa, poď mi pomôcť. Mne to vypadlo, musím to pohľadať a neviem držať aj malého. Je tu toľko prachu. Už som našla dva kľúče, tri šróby a maticu. Fuj.“

Tomi prišiel a chytil malého. „No veď to tam bolo.“

„Na čo mi sú šróby.“

„Tie šróby ani matica nie. Ale aj tie si môžeš nechať. Tie kľúče. To sú od nás.“

Silno som si začala hrýzť spodnú peru. Toto má byť darček k narodeninám? Že mi dá kľúče od ich domu. Že sa tam sťahujeme? A ani sa ma nespýtal, či chcem.“ kašlať na rozhodnutia. Rozplakala som sa ako malé decko. Tomi na mňa vyjavene pozeral.

„Teraz prečo plačeš?“

„Tomi, ja viem, že ísť bývať k vám je tá najlepšia a vlastne jediná možnosť, len to nie je nič, čomu by som sa tešila. To nie je darček. Ale áno, pôjdeme tam bývať. Len mi daj chvíľu.“

Nastalo ticho. Trvalo asi minútu.

„Fifuľko, maminka nám je trošku pribrzdená.“ malý sa na mňa škeril. „To nie sú kľúče od domu mojich rodičov. Sú od tohto domu. Kúpil som ho od šéfa. Budeme ho asi do konca života splácať. Neviem ešte, ako budeme robiť opravy, je tu toho veľa. Ale pomaly sa nám...“

To boli posledné slová čo si pamätám.

Potom už len Tomiho fackovane. Nie veľmi jemné.

Zviezla som sa k zemi ako hnilá hruška a do vlasov sa mi zachytilo enormné množstvo prachu. Pri mojej hlave kľačal z jednej strany Tomi a z druhej čupel Filip. So záujmom si ma prezeral a smial sa mi. Poťukal mi po čela a povedal „Bum“. A ja som len plakala. Ale tentokrát, po veľmi dlhom čase, od šťastia.

„No, môže byť?“, spýtal sa pobavene Tomi.

„Jasné, prines metlu. Musím pozametať budúcu kuchyňu.“

Z domu sme odchádzali, až keď mi došli všetky druhy chrumiek pre Filipa. Ale vrátili sme sa skoro. A potom zas a zas. A Vianoce, tie sme už trávili v z časti opravenom, veľmi biedne zariadenom dome. Ale bol náš. A dalo sa v ňom bývať. A bolo to super. Nie len to, že sme mali dom. Dom. Domov. Ale, že sme sa na ňom nadreli a dreli sme spolu. Po víkendoch sme nesedeli u svokry, ale búrali, stavali, stierkovali, montovali. Ale aby bol aj vlk sýty aj ovca celá, svokre sme brávali na stráženie Filipa. Od vtedy sa so mnou rozpráva veľmi málo. Pokiaľ nemusí, tak vôbec. Urazila sa, že Tomi kúpil dom, že sme nešli bývať k nim. Brala to tak, že stratila synáčika. A momentálne nemala ani dcéru. A za všetko môžem určite ja. Určite by ma najradšej opľula.

 

Doslov

Môj syn má už sedem rokov. Dom je v skvelom stave, aj keď stále je na ňom čo opravovať. A vždy bude. Tak to dopadne vždy, keď kupujete starú nehnuteľnosť. Stále opravujete. A je to super.

Moje manželstvo je skvelé. Veľa sa hádame, veľa opravujeme, veľa sa hneváme, ale zjavne sa ešte viac ľúbime, lebo sme stále spolu.

Ale obchod ani kaviareň nemám. Zatiaľ ani nepropagujem miestne výrobky a ani som neurobila nič pre zlepšenie národnostných vzťahov. Zatiaľ sa snažím aspoň ja nakupovať v regióne a mať dobré vzťahy s ľuďmi, bez ohľadu na národnosť, byť dobrou susedou. Som žena v domácnosti. Ten obchod, kam som občas zašla, lebo tam mali väčšie konfekčné čísla už neexistuje. Vyhorel. Božie mlyny melú možno pomalšie, než by sme chceli, ale isto. Chcela som si taký obchod otvoriť ja, ale zatiaľ ho takisto nemám.

Zato mám ďalšie dieťa. Anička má už dva roky, ale mám pocit, že sa mi narodili dvojčatá, alebo rovno desatorčatá. A to som si myslela, že Filip bol z divých vajec.

Filip je skvelý športovec a rád číta. Komentáre na sociálnej sieti. Príšerné. A rád sa hrá s Emmou. To je Klárikina dcéra. A Klárikina dcéra je úplne zdravá. Začiatky boli síce ťažké. Zas úplne bez problémov sa nenarodila, ale teraz by to na ňu nik nepovedal. A má skvelých rodičov.

S nikým iným sa veľmi nestretávam. Ani s Dianou ani s Anitou. Viem, že sa vydala. Ale nepozvala ma na svadbu. Za Ďuriho. S ním sa Tomi pred svadbou dlho rozprával. Skončilo to tak, že sa od vtedy nerozprávali. Teda pokiaľ sa Ďuri s Anitou nerozviedol, lebo ju načapal ako zadkom leští francúzsky starožitný stôl. So stolárom.

S ňou sa nevídam vôbec, s ním občas. Má novú známosť. Veľmi milú dvadsaťročnú slečnu. No, uvidíme, čo z toho bude.

Moja mama sa má fajn. Pán Jozef ju na piate výročie ich vzťahu vzal na plavbu loďou niekam do Talianska. Teraz pestujú papučovú kultúru. Mama už nechodí na krúžky. Vlastne už len na dva. O varení a štrikovaní. Ale lepšia mama a babka z nej veľmi nie je. Teda nie taká, akú by som si predstavovala.

Tomiho mama so mnou stále hovorí málo. Ale Filip ju má rád a Anička tiež, tak sa snažíme byť jedna k druhej milé a úctivé. V rámci normy. Ale v mnohom sa zmenila. Podľa mňa k lepšiemu. Dóra sa vrátila po troch rokoch. Tehotná. Ale inak sama. Býva doma, Adelka, jej dcéra, je krásna okatá mulatka.

Keď sa narodila a „nabrala farbu“, Piri néni takmer skolabovala. Ale ustála to. A hrdo malú kočíkovala dedinou. Keď si niekto dovolil čo i len slovkom zavadiť o jej dcéru, alebo vnučku, určite by ho poslala tam, kam ani GPS netrafí. Hovorím, že sa zmenila k lepšiemu. Len Feribácsi je rovnaký ťuťko, ako bol.

Bola som hlúpa, že som chcela veci, ktoré boli iba pozlátkom, teda splaškami zabalenými v pozlátku. Dostala som omnoho viac ako sú smaragdy, perly a diamanty. Naučila som sa mať rada svoj život. Teším sa, že môj plán nevyšiel. Toto je oveľa napínavejšie. Ťažšie ale lepšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?