Bol to taký dobrý plán- Kapitola 27

Autor: Michaela Ravaszová | 16.5.2016 o 6:13 | (upravené 17.5.2016 o 22:57) Karma článku: 4,49 | Prečítané:  648x

Tak veľmi som sa potrebovala s niekým porozprávať. Tak veľmi som potrebovala radu, až som siahla na dno svojich možností a spýtala som sa mamy.

Veď ona je vlastne taký nestranný pozorovateľ môjho manželstva. Mohla by mať na vec triezvy názor. Dokonca by sa mohla premôcť a, keďže som  jej dieťa, svoj názor aj vyjadriť, dokonca mi venovať čas.

Po raňajkách som urobila raňajky aj jej a čakala som, kedy vstane. Filip zatiaľ povyťahoval všetko, čo sme mali v posledných troch kuchynských zásuvkách. Obozretne som tam dala jeho hračky a pár nových handier na prach. Tie miluje.

Mama vstala skoro, okolo deviatej. Práca z domu neobmedzuje. Mala dobrú náladu. Tak som začala z ostra.

„Mama, keď sa naješ, mohli by sme sa porozprávať? Urobím ti kávu.“

„Áno, dám si.“

Skôr som čakala odpoveď na tú prvú otázku, ale nevadí. Tak som urobila kávu aj sebe, zhlboka som sa nadýchla a začala som.

„Mama, mohla by si mi s niečím poradiť? Vieš, ja sa trápim.“

Nechápavo na mňa pozerala.

„No vieš Ľubka, keď ty si stále nespokojná. Uvidíš, keď budeš staršia, tak ťa život naučí, že sa nesmieš pre veci tak trápiť. Ty stále niečo upratuješ, stále umývaš a prezliekaš toho malého. Mala by si byť viac v pohode.“

Ok, asi mi praskne hlava. Moja matka, vo všetkej úcte, je sebecká krava. Vôbec jej nedošlo, že upratovať treba. Napríklad obšťatú nohu gauča, lebo psa nenosí von. Ja ho púšťam na balkón. Tiež sa mi ho, chudáka nechce venčiť. A on je už taký starý, že podľa mňa sa nechce ani jemu a úplne mu stačí, že ho beriem von tak dvakrát týždenne.

Mojej matke asi nedôde, že občas treba umyť riad, lebo keď robím malému v noci mlieko, je neskutočne nepríjemné, že neviem do drezu strčiť konvicu na vodu, lebo je tam horda neumytého riadu. A v tej rozospanosti mi neostáva nič iné, len ho chvatne a hlavne ticho vyhádzať a vyroniť slzu. Ešte, že občas perie. No nechajme to.

„No...ja mám malé dieťa a chcem, aby žil čo najlepšie. Ale nie o tom som sa chcela baviť. Vieš, neviem ako ďalej s tým naším bývaním. Chcela by som odísť.“

„Chceš ísť k otcovi?“

„Čo? To ti ako napadlo? Na to som vôbec nemyslela. Ani s ním nie som v kontakte.“

„Aha, takže sa chcete presťahovať k svokre? No, ja som ti to chcela navrhnúť už dávno. Veď tu sa s Robom stále hádaš, hádate sa aj s Tomim. Oni majú predsa len dom, tam budete mať viac priestoru. Je to v peknej lokalite. Tam vám bude dobre.“

Ticho.

Nevedela som, či sa mám rozplakať alebo rozkričať. Len som sa cez slzy usmievala na Filipka, ktorý mi z poslednej zásuvky nosil detský riad a postavičky. Za každú som mu povedala „Ďakujem“ a položila som ju na stôl. Mama po chvíli pokračovala.

„No a vieš, toto by mi vlastne dalo priestor, lebo aj ja uvažujem nad tým, že čo a ako. Je tu Jozef, máme sa radi. Čo ti budem hovoriť, ja som ešte mladá, chlapa potrebujem. Ale už viem čo môžem očakávať, nemám ilúzie. Stačí, ak bude ku mne pozorný a ani upratovať ani variť nemusí. Aj keď varí fantasticky.

On mi navrhoval, aby som išla k nemu bývať, ale možno by mohol prísť on sem a jeho byt by sme dali do prenájmu. A keby sme tie peniaze odkladali, mohla by som s ním konečne ísť do tej Barcelony, o ktorej toľko tára. Čo na to povieš.“

Nemala som čo povedať.

„No veď prísť môžete hocikedy. Vždy budete vítaní, len vopred zavolaj.“

Nehovorí sa tomuto náhodou vyhodenie z domu?

„Mama... ale keď nás tu nechceš, prečo si to nepovedala skôr? Ja som rozmýšľala nad tým, že by sme si mali nájsť vlastné bývanie. Myslela som, že mi poradíš, či byt či starší dom, či stavať.“

„Ale veď nemáte peniaze. Choďte len pekne k svokre, keď vás toľko volá. Našporte si a o takých desať rokov môžete rozmýšľať nad vlastným.“

„Dobre. Ďakujem za názor. Musím ísť pre Tomiho. Nemá sa ako dostať domov.“
„Dobre, ja idem do klubu okolo jednej. Tak potom sa večer stretneme.“

Zobrala som malého. Pomaly som ho prebalila, obliekla, ja som oblečená bola. Vedela som, že o desiatej ideme pre muža. Posadila som Filipa do autosedačky. Ani neprotestoval. Od kedy ho nosím vpredu, na sedadle spolujazdca, už toľko nevyvádza. Zatiaľ nás za to policajti nezastavili. Len sa na Filipa usmievajú. Páči sa im to. Ja si myslím, že to nie je proti žiadnemu predpisu. Jediné, čo som o autosedačkách našla, bola informácia, že vajíčko musí byť otočené v protismere a airbag vypnutý. Filip už nesedí vo vajíčku. Airbag nemáme. Takže je to v poriadku. Skoncentrovala som všetky moje sily a išla som po muža. Cesta trvala dobrých dvadsať minút.

Filip zaspal hneď na konci obce. V noci toho moc nenaspal. Ešte menej ako obvykle. Trápia ho tie potvorské očáky.

A tak som premýšľala.

Plakať som nemohla, len som si hlboko povzdychla. A znova. A znova.

Tak sa na to pozrime.

V prvom rade materstvo. Veď môj syn je skvelý. Teraz sa mi to hovorí ľahko, lebo spí. Musím si vytvoriť nejaký vzorec, ako rozdýchať keď vreští, lebo vtedy mu mám chuť poriadnu streliť. Ale veď sa mu nemôžem čudovať. On by chcel byť voľný, robiť to, na čo má chuť a ja mu stále niečo zakazujem, niečo mu nechcem dať, niečo musí, napríklad ležať pokojne, keď ho prebaľujem. Nemôže chudáčik chápať, prečo sa ja môžem hrať s tým nožom a on nie. Mala by som mu viac vysvetľovať. Aspoň kvôli môjmu dobrému svedomiu. A ozbrojiť sa trpezlivosťou. A dopriať mu čo najšťastnejšie a najveselšie detstvo. Menej plánovať, viac konať. A blbnúť s ním. Ja len nechcem aby z neho bol rozmaznaný hlupáčik.

Manželstvo. Určite nie je najlepším dôvodom zostávať spolu presvedčenie, že sú aj horší muži. Kedysi sa hovorilo, že muž nech je aký je, hlavne že ženu nebije.

Môj muž je dobrý. A to nie je zlý dôvod na to, aby som si ho chcela udržať. Je zručný. Keď chce. Stará sa o mňa a o syna z finančnej stránky. Jasné. Sťažujem sa, že musím vláčiť nákupy, terigať sa s malým po obchode, ale vlastne by som mala byť šťastná. Áno šetrím a zvažujem, čo kúpim, ale stále mám za čo kupovať. A nie je nám zas tak zle. A to len vďaka môjmu mužovi. Áno navrhol, aby som si hľadala zamestnanie, ale nie je ku mne ani hnusný ani ma do ničoho netlačí. Ak poviem, že chcem byť ešte s malým doma napriek tomu, že mi odniekadiaľ dajú ponuku, on to príjme.

A ľúbi ma. Myslím, že ma ľúbi. Takým pohodlným, niekedy až lenivým spôsobom. Žiadne veľké prejavy. Ale je s nami a pýta sa ako sa máme. Myslím, že nás ľúbi. To ja som mala v detstve a hlavne na výške pozerať menej rozprávok o krásnych dievčatách a fešných, udatných a dokonalých chlapoch. Alebo sa na nich počas rozprávky tí trtkovia premenili. Tým, že sa držím môjho modelu vysnívaného princa, nemám možnosť uvedomiť si, aký skvelý človek so mnou kráča životom. Čo...o Karolovi som si myslela, že je perfektný, vtipný, pekný, obletovaný. A bol to len sukničkár a trtko. Odpúšťam mu. Trtkom treba. Tí sú dosť prekliati sami o sebe. Nemusím ešte aj ja naň zosielať hnev. Chúďa jeho žena.

A keď si to tak vezmem, Tomi je miliónkrát lepší ako Karol. Minimálne miliónkrát. V posteli ešte viac. A to je tiež dôležité. Lebo v posteli sa môže prihodiť všeličo. Aj trápnosti. A s Tomim sa nemáme problém nad tým zasmiať. Sex s ním je skvelý. Nie výkonovo, pocitovo. A to je veľmi dôležité.

Roba nechcem riešiť. Momentálne nie je podľa mňa ten správny čas na to, aby som si k nemu našla cestu. Ono to asi raz príde. Stretávať sa s ním ma vyčerpáva. Takže stretávanie obmedzím. Aj za cenu, že sa urazí.

Mrzí ma, že nechodím do kostola. Ale ma vlastne nemrzí, že nepočúvam tie kázne. Sú strašne oničom. Keby si ich aspoň farárko prečítal, keď ich už sťahuje z netu a dal tam aspoň kúsok seba. Musím si nájsť na nete nejaký zbor, čo dáva kázne aj do archívu. Budem si ich púšťať pri varení nedeľného obeda. Zabijem dve muchy jednou ranou. Uvarím, budem s rodinou a budem mať aj duchovný pokrm a dokonca aj moja rodina, keďže to budú musieť počúvať so mnou. Perfektné. To sú hneď štyri muchy. Musím si spomenúť, odkiaľ bol ten kazateľ, čo tu raz hosťoval. Z východu, nepamätám sa. Ten bol dobrý. Ten by mohol byť na nete.

A môžem sa vykašľať na všetkých, čo ma budú ohovárať, že ja, čo som učila besiedku, nechodím do kostola. No kto z nich sa prišiel zaujímať prečo, alebo kto z nich prišiel, že keď nemôžem chodiť, tak mi doniesli kázeň, môžeme sa o nej porozprávať. Alebo by úplne stačilo spýtať sa, ako sa mám. Veď matky na materskej to majú v tom mikrosvete, čo im ostal, sakra ťažké.

Veľmi ma mrzí, že tu nemám kamarátky. Anita. Hm. Anita je téma sama o sebe. Teraz, keď sú znovu s Ďurim spolu, tak sa asi budeme znovu stretávať. Ale určite nie dobrovoľne.

Musím sa ozvať Klárike. Veď čochvíľa rodí. A Diane. A mohla by som sa prihovoriť aj tej Rózse z bloku. To by mohlo byť fajn. Veď sme na jednej lodi. Materskej. A mala by som sa odhlásiť zo sietí a fór typu: ja som matka kto je viac. Alebo by som tam mohla niekde nájsť rovnaké na nič sa nehrajem ako som ja. A začať si s nimi písať. Možno sa na to dokonca začnem tešiť. To by mohlo fungovať.

Táto cesta je skvelá. Mala by som tadiaľto chodiť častejšie. Najmä tento úsek je super. Dunaj je blízko, stačilo by sa zastaviť. Možno raz, keď bude Filip väčší. Všade sú stromy. Veľká vzácnosť. Ich listy sú ešte zelené. Je teplo. Aj keď je september. Panuje tu taký zvláštny pokoj. Z jednej strany kríky, cez ktoré vidieť na zožltnuté pole neskorej kukurice, z druhej strany les. Aspoň tenký pás. A Dunaj. Toto je prekrásny kraj. Asi by som mala pouvažovať nad tým, ako byť lokalpatriotkou. Byť na túto zem hrdá. Kašlať na národnosti.

Vlastne nie na národnosti. Tie sú úžasné. Mala by som vymyslieť niečo, ako to pekné z každého dedičstva ukázať. Bez toho, aby sa šľapalo po tom druhom. Na to by sa možno dal vybaviť aj nejaký grant. Alebo dokonca eurofond. A raz si otvorím obchod, kde budú len miestne výrobky. Zákazníci si budú môcť objednať domáce vajcia, syry, víno, zeleninu a ovocie. To by bolo perfektné. A kašlať na hlupákov, ktorých je plno. Nie len tu, ale všade na svete. To neohraničuje a nedefinuje žiadna národnosť ani náboženstvo.

Odbočila som do dediny a zastala pri dome mužovho šéfa. Ich auto už stálo obriadené vo dvore. Zavolala som Tomimu.

„Hneď zlatko, daj mi minútu a som vonku.“

Aspoň mám čas zamyslieť sa nad tou najdôležitejšou otázkou, ktorá je podľa mňa dôvodom všetkých mojich zlých nálad, plaču a kriku na dieťa. Nad bývaním.

Strašne chcem mať vlastné bývanie. Podľa mňa každá žena potrebuje hniezdo, kde je hlavnou sliepkou. Aj ja také chcem.

Faktom však je, že nemáme peniaze. A keď som si teda ujasnila, že milujem syna a aj muža, mala by som zatnúť zuby a privoliť, aby sme išli k svokre. Veď vlastne už ani nie je iná možnosť. Mama nás už v byte nechce. To neriešim. Na to nemám síl. Je mi z toho veľmi veľmi smutno. Chápem, že chce mať vlastný život, trochu si ešte užiť, ale nechápem ju ako celok, ako ženu, matku, „bohyňu“ domácnosti.

A možno to bude u svokry fajn. Nie je tam Dóra. To mi je ľúto. Aj sa o ňu stále bojím. Neviem si to celé predstaviť. Ako budeme fungovať. Ale to sa poddá. Kde je vôľa, tam je cesta. Alebo asi len zatnem tie zuby a pretrpím to a budem hľadať čo najkratšiu cestu z toho pekla.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?