Bol to taký dobrý plán- Kapitola 25

Autor: Michaela Ravaszová | 13.5.2016 o 21:45 | Karma článku: 4,44 | Prečítané:  475x

Na stole bola nejaká šunka a syr, slovenské maslo. Rožky sme mali však iba tie, čo som kúpila vo štvrtok. Bola sobota- takže...hm...nie mňam. Som si istá, že niečo také by sa mojej svokre nestalo.

V sobotu sme sa zobudili do upršaného rána. Cítila som sa ako mechom ťapnutá. Urobila som malému kašu a povykladala na stôl všetko, čo by si k raňajkám mohol dať môj muž. Ani neviem, kedy prišiel domov. Pohyboval sa tak ticho, že by ma kľudne mohol zabiť, znásilniť a ukradnúť a ja by som sa ani nezobudila.

Na stole bola nejaká šunka a syr, slovenské maslo. Rožky sme mali však iba tie, čo som kúpila vo štvrtok. Bola sobota- takže...hm...nie mňam. Som si istá, že niečo také by sa mojej svokre nestalo. Určite má doma vždy čerstvé rožky. Alebo aspoň také mäkké ako čerstvé. „Lebo vieš Ľubica“, povedala mi už asi stokrát, „ja mám rožky v mrazničke. Večer vyberiem a ráno sú ako čerstvé. Veď kedy by som išla do obchodu?!“

My mrazničku nemáme. Len v chladničke je taká malá mraziaca zásuvka. A tam sa desať rožkov určite nezmestí. No nič. Zobrala som staré rožky, rozkrojila som ich po dĺžke, dala som na ne kečup, šunku a nastrúhala syr. Strúhaný syr som medzi tým dávala aj Filipkovi na stolík, aby som ho nejako zabavila, aj keď to znamená, že mu budem musieť vymyslieť inú zábavku, kým ten syr, ktorý všade po kuchyni porozhadzoval, pozametám. Konečne vstal aj Tomi. Rožky som šupla na chvíľku do trúby. Za tých dvadsať minút, čo bude na záchode, sa stihne syr roztopiť rožky zmäknú a aj vychladnú, aby si ich mohol Tomi jeden po druhom okamžite natlačiť rovno do žalúdka. Samozrejme, moju kreativitu ani vynaliezavosť pri príprave raňajok neocenil. No ani ja som mu nepovedala, že jedol staré rožky.

Vlial do seba kakavko a vyhlásil: „Tak Filipko, teraz zoberieme mamičku na kávu.“ Veľmi som sa potešila. Ja viem, nie je to nič extra, ale pre mňa to bolo ako malé Vianoce. Ja, môj muž a syn ideme von, sadneme si na terasu a budeme chlipkať kávu.

Samozrejme, v reále to bude vyzerať inak.

Prší, takže terasa sa nekoná a chlipkať môže akurát Tomi, ja ju do seba len vlejem pri odchode, lebo po celý čas budem zabávať môjho syna, ktorý buď tú šálku rovno prevrhne a obarí sa, alebo, ako minule, rozbije fľašu od minerálky.

Napriek týmto vyhliadkam som sa tešila. Vymenila som malému plienku, obliekla ho, obliekla som sa ja, malý ma zašpinil, tak som sa prezliekla, zbalila som Filipkovi pohotovostnú tašku plnú plienok, utierok a somarín a šťastne som čakala ešte desať minút na manžela, ktorý sa obliekal. Toto nikdy nepochopím. Ako môže byť chlap taký pomalý. Ja som si s malým na rukách dokázala urobiť aj linku a dať maskaru a on ešte stále behal v slipikoch.

Rozdýchavala som. Chcela som sa udržať v radostnej nálade, ale išlo mi to ťažko, keď sme sa konečne dostali z bytu, pristavil Tomi auto pred vchodom. Dosť pršalo, nechcela som aby malý zmokol. Čo najrýchlejšie som aj s Filipkom v náručí nastúpila a až v aute som ho šupla do autosedačky. Ranila ma však Tomiho poznámka: „Čo toľko robíš, vždy treba čakať na ženy.“ Nemyslel to vážne, chcel ma tým len podpichnúť, ale dotklo sa ma to. Ešte viac sa ma dotklo, keď sa spýtal, či môže zavolať na kávu aj kolegu s manželkou. „No dobre tak nie, Istenem, však povedz že nie a hotovo.“ Odpovedal si sám. Správne odčítal z mojich sĺz na krajíčku, že som si to predstavovala inak.

Nemám rada toho jeho kolegu. Stále sa chváli ako oni stavajú, aký skvelý pozemok kúpili, ako sa im dobre žije. Skutočnosť nie je taká ružová. Sú jasným príkladom toho, že čo človek o sebe tvrdí a aká je skutočnosť, môžu byť niekedy diametrálne odlišné veci. Okrem toho nevedia po slovensky. A ja, keď neviem niečo po maďarsky, tak sa to snažím vysvetliť opisom, alebo to poviem rovno slovensky. Oni mi však nerozumejú. Nemajú schopnosť správne si domýšľať, ak niečo nepoviem správne. Nuž čo, nesadli sme si. A tretia vec, ktorá ma škrela, bola skutočnosť, že oni by si dali kávičku, minerálôčku a po dva zákušteky a celé by to zaplatil Tomi, lebo on je taká dobrá duša a odjakživa každého pozýva.

Nič také sa však nekonalo. Sadli sme si v cukrárni s dobrou rodinnou tradíciou, obsluhovala nás milá slečna a môjho syna by ste mohli na chlieb natierať. Bolo to skvelé. Tomi sa síce nezdržal a začal niečo vyhľadávať na nete v mobile, ale vlastne to bolo dobre, lebo sme sa mali o čom baviť. Ukazoval mi nejaké videá o autách a potom chaty v Tatrách, kam by sme mohli ísť na výlet. Ostala som v nemom úžase. Môj manžel myslel na niečo také, ako dovolenka.

Utvrdilo ma to v myšlienke, že muži rozmýšľajú. A dokonca aj ten môj. Len nie tak ako ženy a nie tak ako ženy chcú aby muži rozmýšľali. Muž, aspoň ten môj, potrebuje čas. Nerozpráva, ale to neznamená, že o niečom nerozmýšľa. Len neplytvá slovami. Až keď si to nechá uležať v hlave, potom to vypovie.

My ženy rozprávame. Aj o veciach, ktoré sa skutočne nestanú. Stále dokola o niečom premýšľame, plánujeme a rozprávame o tom. Ušetrili by sme si kopu nervov, energie a sklamania, keby sme hovorili iba o tom, čo v našich myšlienkach naozaj dozrelo, čomu sme nechali čas. A ak nejaká myšlienka nedostane priestor na realizáciu, ak si to „rozmyslíme“, tak to jednoducho treba hodiť za hlavu a netrápiť sa tým: „Veď to bol taký dobrý nápad.“ To muži nerobia. Zbytočne vyhodená energia. Hľadieť treba dopredu.

Nasledujúci týždeň sme si s Tomim dopisovali ako čerstvo zamilovaný párik. Celý týždeň som sa usmievala. Na malého som nezdvihla ruku a len pár krát som zvýšila hlas. Vytešovala som sa z toho, ako krásne chodí a úplne bez mojej pomoci.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?