Bol to taký dobrý plán- Kapitola 23.

Autor: Michaela Ravaszová | 12.5.2016 o 4:21 | Karma článku: 5,83 | Prečítané:  389x

Samé handry majú v tých obchodoch. Neoplatí sa kupovať. Ja by som chcela začať štrikovať, alebo háčkovať. Ale aj budem mať pre koho, predstav si“, krátka pauza, obrovský úsmev, to môže znamenať len jedno, „TEHOTNÍ SME!“, vyhlásila

„Ahoj moja, odkiaľ ideš? Ako sa máš?“, volala na mňa ešte z desiatich metrov celá vysmiata.

„Zháňam nejaké oblečenie. Ale nič som nenašla.“ zložila som telefón a zhlboka som sa nadýchla.

„Samé handry majú v tých obchodoch. Neoplatí sa kupovať. Ja by som chcela začať štrikovať, alebo háčkovať. Ale aj budem mať pre koho, predstav si“, krátka pauza, obrovský úsmev, to môže znamenať len jedno, „TEHOTNÍ SME!“, vyhlásila nadšene.

„To je skvelé, gratulujem a kedy sa má malé narodiť?“

„No už necelých šesť mesiacov, podla toho ako počítaš, to ja som už vlastne bola takmer tehotná keď ste u nás boli. Predstav si. Doktor hovorí, že zázrak. A tak skoro po potrate, ani nie tri mesiace. Zázrak.“

Ostala som zaskočená. O šesť? Urobila som krok späť a neskrývane som si ju premerala. Až teraz mi to udrelo do očí. Ako som mohla byť taká slepá. Veď bruško už pekne vidieť, aj keď mala sveter. Pri jej tenučkej postave sa nedalo zakryť.

„Gratulujem, to je skvelé“, objala som ju a naozaj som sa veľmi tešila. So Zdenkom boli krásny pár. Nie žeby nemali problémy a konflikty, ale dokázali ich zvládať. A teraz budú konečne rodičmi.

„Aj my sa veľmi tešíme. Prvé tri mesiace sme to nepovedali nikomu. Aj sme sa báli, vieš, či nepotratím, vieš. Ale potom sme to už povedali rodičom a teraz by som to povedala aj celému svetu.“, pozrela na hodinky a trochu znervóznela, „Máte niekam namierené?“

„Už ani nie. Idem domov. A ty?“

„Ja idem na autobus, bola som pri mame a tiež už idem domov. Odprevadíte ma na zastávku?“

„Hej jasné“, a tak sme sa trochu svižným krokom pobrali na neďalekú zastávku.

„Jáj ale nemusíme sa ponáhľať, ešte mám čas, len som zvyknutá chodiť tak rýchlo. Chcem udržať vo forme. Aby som zvládla porodiť. Nechcem császár (čásár- cisársky).“

„Fú, ale pri tvojej panve neviem, bolo by to jednoduchšie.“

„No veď uvidíme. Zatiaľ nebudeme musieť tak nech ho vytlačím. Normálne.“

„Chápem. Aj Darina, známa, vieš, sa dlho hojila po cisárskom. Ešte stále ju bolí jazva keď prší.“

„A už viete, čo to bude?“

„Asi dievčatko, vyzerá to tak. Veľmi sa tešíme.“

„A všetko je v poriadku?“

Ticho.

Ticho.

Ticho.

Zvážnela. Pozerala do zeme.

Prečo sa vlastne pýtajú ľudia tehotných žien, či je všetko v poriadku? Automaticky očakávame odpoveď, že Áno je. A ak nie je? Stala a z toho otázka typu: Ako sa máš? Musíte odpovedať: Dobre. Aj tak nie je nikto zvedavý na to, ako sa máte. Nevyriešia vaše problémy. Vaši poslucháči odrazu nebudú vedieť, čo majú povedať.

Ani ja som nevedela.

„Je nejaký problém?“, skúsila som ešte raz

„No...vieš...my budeme mať výnimočné dieťa.“

Ticho.

Klárika je už teraz skvelá matka. Skvelá matka, ktorá bude mať výnimočné dieťa. Nie postihnuté, nie choré, nie iné. Výnimočné. Výnimočná matka.

„Naše bábo má asi rázštep na chrbte, niekde dole. Ja sa do toho veľmi nerozumiem. Ale budem sa rozumieť. Už to vieme 5 týždňov. Tak pozeráme na internete. Musíme vedieť, čo to je.“

„A vyzerá to vážne, ani ja neviem, čo to vlastne je. Len, že nemusí potom chodiť, bude na vozíku, alebo môže...inak rozmýšľať...alebo...“

Ticho.

„No áno. Uvidíme. Bude to super.“

Super? To môže povedať iba matka, ktorá si už odplakala more sĺz, prepadla beznádeji a nakoniec, keď už bola na dne, pozbierala všetky sily a ide bojovať. Za svoje dieťa.

„Predstav si, už máme vybratý kočík a Zdenko našiel na internete vozíček rovnakej farby, tak keď ho budeme potrebovať tak ho kúpime. Ružový. A aj žinenky sme už objednali a loptu na cvičenie, tie sú fialové. Ideme maľovať izbu a na jednu stenu urobí Zdenko takú cvičebňu s rôznych látok, aby to hrkalo, šušťalo a mohla tam cvičiť. Chceme všetko mať a urobiť teraz, aby to mala malá v izby a aby sme izbu nemenili. Lebo to vraj nie je dobré. Musí si zvyknúť. Tak aby vedela, že to je všetko jej.“

„A ako ste to prežívali?“

„Nerozumiem.“

„Keď vám povedali, že teda bude mať ten rázštep.“

„No, lekár hneď ako to zistil, pýtal sa ma, či ma má prihlásiť na potrat. Že by to vedel vybaviť. Ja som hneď vedela, že niečo nie je v poriadku. Tvárili sa presne tak, ako to už poznám. Zdenko tam nebol. Lekár pozeral. Raz tak, potom zas hentak. Počúval, pozeral. Potom vstal a odišiel. Trvalo to večnosť. Vedela som, myslela som, že to zas bude potrat. Potom prišiel aj s primárom. Pozerali, počúvali. Nakoniec povedali: „Prosím oblečte sa, musíme sa porozprávať.“

Rýchlo som ešte urobila fotku z monitoru a išla som sa obliecť.“

No a potom na mňa tak čudne pozerali. Lekár mi začal hovoriť, že to nie je v poriadku, že nevie odhadnúť rozsah poškodenia, ale, že aj keď som už dosť vysoko tehotná, tak môžem ísť na potrat. Pozrela som na neho a povedala: Moje dieťa žije?, a on, že áno. Tak som mu povedala, že ja si ho zabiť nenechám a kým budem ja žiť, budem za neho bojovať. A keby som umrela, bude za neho bojovať jeho otec. A keby ten umrel, tak už teraz stojí v zástupe ďalších tridsať ľudí, čo za neho budú bojovať a že keď mi ešte raz navrhne potrat, tak ho všetci prídeme nakopať do rite.“

Od tejto mladej matky by si mnohé ženy typu nemám dosť peňazí, nie som zrelá,nie je vhodný čas, dieťa pôjde do domova, to nezvládnem, fuj to čo je, mohli brať príklad.

„Obdivujem ťa. Držím vám palce. Ak by bolo čokoľvek, s čím by sme vám vedeli pomôcť, tak dajte vedieť.“ Narýchlo sme sa rozlúčili, lebo Klárike prišiel bus.

Ešte hodnú chvíľu mi behali zimomriavky po tele. Toto bola silná káva. Uvedomila som si, že mňa by to zložilo. OK, ak by som do toho bola hodená, asi by som plávala. Ale takto, teraz, obdivujem Kláriku. Boh jej aj celej rodine pomáhaj.

Zrazu som bola neskonale vďačná za svojho syna. Môj úžasný krásny netabuľkový syn. Môj krásny zdravý syn.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?