Bol to taký dobrý plán- Kapitola 21.

Autor: Michaela Ravaszová | 9.5.2016 o 0:10 | Karma článku: 5,27 | Prečítané:  485x

Je tak strašne teplo. Najradšej by som vyskočila z okna. Keby tam bol aspoň bazén. Toto teplo ma úplne paralyzuje. Včera bolo 42 stupňov.Ja asi skapem. A môj syn sa tvári, ako keby nič.

Je tak strašne teplo. Najradšej by som vyskočila z okna. Keby tam bol aspoň bazén. Toto teplo ma úplne paralyzuje. Včera bolo 42 stupňov. Je mi absolútne jedno či v tieni alebo polotieni. Ja asi skapem. A môj syn sa tvári, ako keby nič. Cez deň má rovnako veľa energie ako za daždivého počasia. Horšie je to v noci. Posledné tri boli extrémne tropické. Vlastne ani nespal. Len sa tak prevaľoval a driemal.

Napriek všetkým upozorneniam a svokriným výčitkám doniesol Tomi ventilátor. Nasmeroval ho do stropu a rohu miestnosti, tak aby na malého nefúkal, ale aby sa aspoň trochu pohol ten neznesiteľný vzduch. A pomohlo. Trošku, ale pomohlo. A neochoreli sme. Aj keď svokra by sa asi tešila aspoň soplíku, lebo by mohla povedať: Vidíte, mala som pravdu. No, nemala.

Celý deň sme trávili zavretí vo vnútri, až na večer, vlastne už pred kúpaním, respektíve pred siedmou sme išli na prechádzku. Filipka som kúpavala často, aspoň tri krát denne.

Snažila som sa s ním chodiť pod stromami, hlavne nie po ceste a asfalte. Jednak by sme sa prilepili a príroda páľavu aspoň trochu pohltila. Fakt nechápem, ako si môže niekto myslieť, že ak dá všade betón, bude mu fajn. Veď kúsok trávnika a jeden strom urobia takú zmenu, že dovidenia. Stačí sadnúť do auta bez klímy a prejsť po nejakej dlhej ceste medzi dedinami, napríklad z Okoča na šesťdesiattrojku, alebo po lehnickej ceste, alebo okolo Slovakiaringu. Tam, kde ešte stojí strom, tam zažijete miernu úľavu, tam kde strom nie je idete zdochnúť. Takže to vyzerá asi tak: umriem umriem umriem umriem umriem aaaach umriem umriem umrieeeeem aach-tieň a znova umriem...no tých stromov je strašne málo. To vyrubovanie musel zas vymyslieť nejaký génius.

Ešte šťastie, že v našej obci je torzo parku. Aspoň niečo, nie veľmi udržiavané niečo. Ale je tam aj lavička aj húpačka aj preliezky. Tak sme išli tadiaľ. Už som sa s Flipom blížila k tej lavičke, keď ma odrazu oblial studený pot. Keby išlo o niečo né, celkom by som sa v tom teple tešila, ale toto bola silná káva. na lavičke sedela moja mama. Oproti nej ten pán Jozef, čo raz u nás bol a ktorého párkrát spomenula. A on mal jazyk v jej hrdle. V ich veku. Zgrcam sa. Haló, veď to je moja mama. Ona sa má zaoberať so svojim vnukom a vyvárať a nie sa tu olizovať s obstarožným chlapom.

Rýchlo som s otočila a ponáhľala som sa preč. Len nech ma nezbadajú. Toto bol hrozný zážitok.

To ja by som sa mala niekde na lavičke oblizovať s mojím mužom a cukrovať sa. A moja mama by mala doma strážiť vnuka. A popri tom možno aj uvariť večeru.

Bolo mi smutno. Prečo moja mama nemá absolútne problém žiť v neupratanom byte, nevariť, mať v chladničke veci, čo by už najradšej ušli, keby mohli. Spokojne si užíva život, chodí na kadejaké krúžky a ešte si našla aj frajera. Zdá sa mi to veľmi nespravodlivé. Veď ona si už svoje odžila. To za mlada by sme mali zažiť kopec skvelých vecí a netrápiť sa, čo sa deje okolo nás a len tak si užívať život.

A možno sa mýlim.

Možno je to tak, že si mama odtrpela svoje, odchovala dve deti a teraz je jej svet gombička a len sa chce mať dobre. Závidela som jej tú bezstarostnosť, aj to rande. Ja sa totiž trápim úplne pre všetko. Muža, dieťa, bývanie, svokru, nedostatok kontaktov. A mám pocit, že som na všetko sama.

Keď sa mama vrátila domov, malý už spal. Prehodila so mnou pár viet, ale len také formálne, potom sa osprchovala a ľahla si. Vraj má rozčítanú ďalšiu knihu. Musí ju doraziť.

Chcela som sa jej spýtať na tú novú známosť, chcela som jej povedať, že som to predýchala. Pána Jozefa síce nemusí pozvať na nedeľný obed (veď my aj tak budeme u svokry), ale že je to ok. Aj keď, som si istá, že moje povolenie na vzťah nepotrebovala. Nakoniec som však nepovedala nič.

Snažila som sa upriamiť svoju pozornosť na Filipovu oslavu. Budú to prvé narodeniny môjho prvého dieťaťa. Chcela som, aby boli perfektné.

Ideálne by bolo, ak by sme mali vlastný byt. Pozvem všetkých a budeme sa tváriť ako veľká šťastná rodina. Ale my byt nemáme. Vážne som uvažovala nad tým, že by sme mohli ísť do reštaurácie alebo cukrárne a rezervovať stôl. Aj som si urobila prieskum. Ceny boli nenormálne.

Vlastne ani neviem, prečo tak stresujem. Veď Filip si to ani nebude pamätať. Iba čo mu budem môcť ukázať fotky. A toľko peňazí naozaj nemáme.

Po mnohých prebdených nociach, keďže o oslave som začala uvažovať už od januára, som si povedala, že to za tie nervy nestojí. Filip potrebuje usmiatu mamu a nie vynervovanú trosku. Možno nebudú jeho narodeniny dokonalé a fotkami na FB nikoho neohúrim a asi mi ani nik nebude závidieť, ale chcem, aby sme si to užili. Najmä náš syn. Ale toto bolo sakra ťažké rozhodnutie. Asi by som sa mala zo sociálnych sietí odhlásiť. Ničí to charakter.

Rozhodla som sa, že narodeniny budeme sláviť zvlášť. V sobotu u mojej mamy a v nedeľu u Tomiho rodičov. Bude to tak jednoduchšie a menej trápne. U nás sa vlastne zídeme len My ako rodina, teda Filip, Tomi a ja, moja mama a pozvala som môjho brata s priateľkou, ktorú síce nepoznám, ale nevadí a dokonca som poslala sms aj otcovi, ale ten odpísal, že nepríde a do schránky mi vhodil 20 eur pre malého. Na obálke bolo napísané: „Kúp mu niečo.“ ani Blahoželám ani podpis. Bolo mi z toho smutno, aj keď som sa tak vlastne vyhla možnej hádke medzi mojimi rodičmi. Písala som aj Anite, ale tá odpísala, že sa radšej stretneme potom niekedy na káve, že pri rodinnej oslave nebude oxidovať. Nikoho iného som už nevolala.

Tomiho rodičia pozvú asi obe prababky a tetu. Svokre som len oznámila, že vtedy prídeme a nech mi povie, koľko tam bude ľudí.

Už mesiac vopred som mala nakúpené autíčkové obrusy, autíčkové servítky, papierové tanieriky, aj autíčkovú oplátku na tortu. Torty som piekla sama.

A bolo to tu. Sobota.

Od rána som bola nervózna.

Tomi sa do ničoho nezapájal. Vlastne, na raňajky chcel zjesť jednu z tôrt. Nechápal, prečo sú v chladničke dve. Vlastne vôbec nechápal, prečo som piekla tortu. Tak som mu vysvetlila, že som tortu neobjednala, ale upiekla a že som pri tom, v noci, láskavo myslela na môjho syna a že to tak má osobnejší ráz.

Bol ofučaný. On chcel na raňajky kúsok torty. Hotovo.

Oslava bola naplánovaná na tretiu.

Malý sa zobudil skvelo. O druhej. Napapal sa. Pichla som ho babke do rúk a začala som vykladať chlebíky a kúpené koláče a nápoje. Malého som sa snažila udržať v izbe, aby to všetko neposťahoval. Neviem kde bol Tomi, ale nebol doma.

A už bolo tri desať.

A tak sme sa s malým hrali v izbe. O štvrtej som povedala mame, že by sme mohli ísť do obývačky a dať si tie chlebíky. Jej reakcia bola: „No načo si sa tak trápila.“

Po štvrtej prišiel Tomi. Sadol si na gauč a začal jesť chlebíky. Mama na moje veľké naliehanie zavolala Robovi. Ale nebral telefón. Ani o piatej.

Zato k nám prišla neohlásená návšteva. Pán Jozef Buchala. Mama ho srdečne privítala a usadila vedľa Tomiho. Pán Jozef situáciu hneď zhodnotil: „Miluška ty máš vždy takto pekne nachystané, ak by ti náhodou prišla návšteva, či si ma tajne čakala.“

A moja mama na to: „To vieš Jožinko, dobrá gazdiná musí mať vždy nejaké pohostenie. Ale my dnes aj oslavujeme. Môj vnúčik miláčik má rok. Dáš si kávu však?“

Bolo mi navracanie. Do plaču a navracanie. A tak si tam tak sedeli. Tomi pozeral telku a jedol chlebíčky, pán Jozef tiež jedol chlebíčky a pozeral na moju mamu a moja mama hovorila. A ja som stála s malým vo dverách a pozerala som sa.

Podala som mame malého a odišla som do kuchyne. Zotrela som si slzy, ktoré si aj tak nik nevšímal a dozdobila som tortu. Zapichla a zapálila som veľkú sviečku- číslicu jeden. Nachystala som si fotoaparát. Tortu som položila do stredu stola a pozrela som na Tomiho: „Budeš fotiť?“ On na mňa len bez pohnutia znechutene zazrel. Takže nie.

„Mami budeš ho mať na rukách? Daj ho prosím k tej torte, nech ho odfotím.“

„Ale Ľubka, načo robíš také caviky.“, namietala mama. Zovrelo mi srdce.

„Prosím ťa, nech má spomienku.“

„Tak nech ho drží otec.“

Pozrela som na znechutenú Tomiho tvár. Neochotne prebral syna.

„Aha Filipko sfúkni sviečku, takto.“ prihováral sa mu. A ja som fotila.

Sviečku som zapaľovala asi šesť krát, tak sa to malému páčilo. Usmieval sa a malou rúčkou capol do krému. Položila som foťák, utrela som malému ruka a nakrájala tortu. Ja som si vzala ten ochytaný kúsok. A aj malého, lebo Tomi bol nervózny, že tak sa jesť nedá.

Malému som dala tiež do pusinky. Veď to bola jeho torta. Dovolila som mu jesť rukami, aj za cenu, že bude mať to svoje slávnostné oblečko, kúpené špeciálne na túto príležitosť, riadne zababrané.

Myslím, že po torte prichádzajú na rad dary, ale nikto sa ani nepohol. A tak som vstala a s malým na rukách som išla do izby, kde som schovala darček. Zabalený do celej rolky papiera. Doniesla som ho do obývačky.

„Macko, všetko najlepšie k narodeninám.“, zašepkala som mu do uška a postavila som ho k balíku. A on hneď začal trhať. Šikovný chlapec. Páčilo sa mu to a zabavil sa na desať minút.  Nakoniec sa s mojou pomocou prepracoval až k daru. Kúpila som mu odrážadlo, ktoré vydávalo rôzne zvuky a piesne a malo rozkošný motív.

„To má od koho?“, spýtal sa Tomi.

„Od nás.“, odpovedala som mu, ale ani som sa na neho nepozrela. Jasné, že nevedel. Nezaujímalo ho to. Od februára som mu hovorila, čo by som malému chcela kúpiť. On mu chcel kúpiť motorové autíčko. Ale stálo stovku.

Tomi sa zdvihol. „No dobre.“, dal malému pusu a odišiel. Nepovedal ani kam ide ani kedy sa vráti. Mama s Jozefom sa bavili o nejakom Ivánovi.

Malého som posadila na odrážadlo a odtlačila som ho do izby s vydávaním patričných zvukových efektou ako brrrm a tutuuuu.

A tak sme tam sedeli. Na koberci v detskej izbe. Ja som mu púšťala piesne na odrážadle, on sa smial a tlieskal. Na hlávku som mu dala pusu. Všetko najlepšie miláčik. Ty máš jeden rok. Som na teba neskonale hrdá.

Pán Jozef bol u nás ešte aj keď som išla kúpať, aj keď som douspávala. Potom som už z izby nevyšla, až som zaspala. Zobudil ma Tomiho príchod. Niečim šramotil, pravdepodobne jedlom, osprchoval sa a ľahol si. Ja som vstala a išla som odložiť zo stola. Mama to nespravila. Už spala. Všetko tam ostalo. V tomto teple. Poodkladala som zvyšné chlebíky aj tortu. Poháre a taniere som neumývala, len som povyhadzovala čo sa dalo. Dosť mal deň svojho trápenia.

Nadránom som počula šramotanie ale po chvíli ustalo. Až keď som sa zobudila aj s malým a vyšla som z izby, našla som pred dverami veľké nákladné detské auto a kocky. To tu asi nechal Robo. Potešila som sa. Malého som položila na koberec  a nové hračky pred neho. Aspoň mám čas ísť pozrieť, či tu ešte Robo je. Nebol. Ale neboli ani chlebíčky. Takže to bol určite on. Napísala som mu sms: „Ďakujeme“. Neodpísal.

Bolo mi veľmi ťažko. Snažila som sa v sebe nájsť energiu pre ďalší deň a ďalšiu „oslavu“, ale ani dve raňajšie kávy nepomohli. Nemala som chuť komunikovať s Tomim. Nie že by on so mnou komunikoval, ale keď ráno, o desiatej, vstal, pozrel na mňa a povedal: „Čo ti je, si nejaká čudná.“

Aký význam by malo hovoriť mu, čo mi je. Mám začať? Tak teda, že mi je do plaču,lebo je debil, lebo sa správal včera hrozne, lebo sa vôbec netešil zo synových narodenín. Je mi hrozne z mojej rodiny, ktorá je na figu a kašle na môjho syna. Mohla by som môjmu mužovi aspoň pol hodinu rozprávať o tom, ako sa mi nechce ísť k jeho rodičom, ako ma vytáča, že jeho mama sa hrá na dokonalú a jeho otec ma nemá rád už len z princípu a o jeho sestre klamú, lebo sa hanbia za pravdu.

Aký význam by malo povedať mu toto všetko? Vyhodnotil by to ako pre neho absolútne neprehľadné a teda nedôležité. A neriešil by to.

A tak som len bola ticho. Ešte pred nejakým časom by som v takejto chvíli myslela na Karola, že ako mi mohlo byť s ním dobre, aký by to bol iný život. Ale nebol by. Nemala som žiaden záchytný bod. Toto je jediná realita, ktorú môžem žiť. A musím bojovať. Kvôli synovi.

Malého som musela z poobedňajšieho spánku zobudiť. Bolo mi to ľúto. Vychystala som ho, zbalila som tortu a chlebíčky, nakúpené zákusky, muža a išli sme k svokre. Meškali sme.

Piri néni pripravila oslavu tak ako som predpokladala. Výzdobu, čo som jej dala doplnila asi o 50 balónov. To bolo super.

Okrem toho navarila 7 chodový slávnostný neskorý obed. To bolo už menej super. Tak sme sa najedli, zdvorilo konverzovali a ja som nezdvorilo kŕmila môjho nezdvorilého syna, ktorý pľul jedlo na slávnostný obrus. Aspoň on si to môže dovoliť. Aj ja by som to rada spravila. Ale nemôžem a ani nemám ako. Ja totiž nejem. Lebo kŕmim syna. Lebo si nikto nevšimne, že ja nejem. Lebo mi ho už nakŕmeného nik nezoberie, aby som sa tiež najedla. Len svokra neustále skákala do konverzácie spôsobom „Lubicka, mám ho nakŕmiť ja? Lubicka ja mu dám, odo mňa zobere. Filip pozri, čo má nagymama. Donesiem mu vláčik.“ keď už mal Filip pred sebou tri vláčiky, dve autíčka, utierku a dve vidličky, dojedli sme. Bola som na pokraji s nervami. Ja tú ženskú raz fakt opľujem.

Svokra odpratala zo stola. Feri bácsi udržiaval rozhovor so svojím švagrom a otcom o tom, ako sa Dóre dobre darí v zahraničí, aká je šikovná. Fuj.

Odrazu niekto zazvonil. Piri néni išla otvoriť. Počula som veľký ruch z chodby a množstvo hlasov. Odrazu sa do miestnosti vrútilo pekných pár ľudí. Anita a Ďuri, aj keď nie ako pár, Tomiho dvaja kolegovia z práce s priateľkami, Tomiho bratranec so snúbenicou a dvojročným synom.

„Tak a keď sme už všetci, môžeme sa presunúť na terasu. Som vás ale prekvapila.“, zavelila Tomiho mama. Boli sme strašne prekvapení, nepríjemne. Ale dobre sme to skrývali, aj ja aj Tomi. Zvítali sme sa, vypusinkovali a šli sme na terasu.

„To ste naozaj netušili, že prídeme?“, spýtala sa ma Anita neveriacky.

„Naozaj nie.“

„A čo si myslela, pre koho je všetko to jedlo.“

„No, svokra vždy chystá veľa. Myslela som, že ešte príde niekto z jej rodiny.“

Naozaj toho bola nachystaného veľa. Tá moja jedna misa chlebíčkov sa úplne strácala medzi ostatnými. A aj moja torta vyzerala úboho. Pôvodne som chcela urobiť draka s marcipánovým poťahom, ale Piri néni, keď som je to spomenula, ma vehementne odhovárala, že malý si to aj tak pamätať nebude a je to strata času. A pravdou je, že som tú tortu nemala ani kam dať do chladničky.

Piri néni objednala tortu dvojposchodovú s motívom zvieratiek, ďalej tam bola akože torta od Dóry s Mickey Mousom, torta od jedných prastarých rodičov, od druhých a aj Tomiho kolegovia doniesli ovocnú. Na každú dala Piri néni jednotku a zapálila. Cvakala foťákom ako besná a jej muž tiež. Všetci sa tvárili, pózovali. Malý sfúkaval sviečky a znova mu ich zapaľovali.

Bolo to skvelé, len mne bolo do plaču.

Každý dostal z tej torty, čo s vybral. Piri néni s radosťou rozdeľovala. A ja s malým sme išli rozbaľovať darčeky. Dostal kopec vecí. Húpačku, ďalšie odrážadlo, akože ultramoderné, kocky, stavebnicu, autíčko na diaľkové ovládanie, plienky, formičky do piesku a ďalšie plienky a ďalšie vedierko s formičkami. Ani nevedel, kam sa má skôr pozerať. Aj tomu malému dvojročnému chlapčekovi sa veci páčili. Vždy vytrhol Filipovi to, čo mal práve v rukách a odhodil. Jeho matka tomu vôbec nevenovala pozornosť. Klebetila s tou druhou babou. Neviem ako sa volali. Nik mi ich nepredstavil. Odkiaľ ich Piri néni vyhrabala, netuším. Ale Tomi sa s nimi a Ďurim družne bavil. Už som z toho bola zúfalá.

Na konci dňa som už bola vyčerpaná, opozeraná, unavená a strašne som chcela ísť domov. Keď už malý neprestával plakať, zdvihli sa mladí a postupne poodchádzali. Tomiho otec išiel zaviesť starých rodičov. Piri néni každému nabalila výslužku. Z mojej torty však nebalila, lebo z nej nič neostalo. Tak každému chutila. Veľmi ma to potešilo. A pri tom to nebolo nič extra, kakaovo zamatová so smotanovým krémom a banánom.

Konečne sme išli domov. Tomiho teta ešte ostala. Vraj si dajú kávičku. Do hĺbky kostí som cítila, že ma budú ohovárať, že takú oslavu som mala usporiadať ja.

Bolo mi to už jedno. Len som si už chcela ľahnúť. Filip zaspal hneď ako sme ho vložili do autosedačky. A nezobudil sa ani keď som ho prezliekala utierala a dala do postele. Tomi tiež hneď zaspal. Ja som sa do polnoci prehadzovala. Raz ju aj tak opľujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?