Keď túžite, aby otec zomrel

Autor: Michaela Ravaszová | 29.4.2016 o 1:04 | (upravené 29.4.2016 o 15:36) Karma článku: 13,37 | Prečítané:  4489x

Veľmi zvláštne. Pred pár rokmi som veľmi túžila po tom, aby môj otec umrel, alebo nás aspoň opustil. On pil. Ja som sa bála jeho útokov. Teraz stojím pri jeho posteli na JIS a bojím sa. Čo ak zomrie?

V zásade sa nič hrozného nedeje. Môj otec nikdy nechodil k lekárom. Do nemocnice chodil akurát tak pravidelne darovať krv a jeho plaketa sa ešte stále povaľuje niekde medzi oceneniami Radu práce, ďakovnými listami za pomoc pri záplavách v 1965, snehovej kalamite v 1987 a tak. Bol takým obyčajným traktoristom ten môj otec.

Mal a vlastne aj má jeden zlozvyk. Neviem, kde hľadať jeho počiatky či príčiny. Ale isté je, že od kedy sa pamätám, tak pije. Viac, alebo menej. Ale skôr viac.

Napriek tomu bol vždy zdravý. Čo je v liehu, to sa nepokazí. A aj keď každý vedel, alebo aspoň tušil, že má problém a vďaka nemu často doma robí problémy, nikto mu ani slovkom nepovedal, že sa s tým dá niečo robiť. Zatvárali sme pred tým oči. Mávli rukou. Každému však dobre padla fľaštička domácej. Niektorým padla dobre do žalúdka, iným do ruky, napr. stavbárom pri stavbe domu, doktorovi, čo napravil bratovu sánku, svadobčanom, susedom, autoopravárovi, na krstinách, farárovi a aj všetkým, ktorí mali privrieť očko či dve, alebo urýchliť procesíky, či zaďakovať zahraničnej návšteve.

Za tých tridsať rokov pálnice sa toho veľa nezmenilo. Len môj otec sa trošilinku zmenil. Alebo sa zmenila mama.

Pred rokmi to vyzeralo nasledovne: Otec utápal problémy, vysamonasieral sa, dal si ešte pár na posmelenie a hybaj ho s nožom, alebo aj bez, na manželku. Slovnú zásobu mal dosť oklieštenú. Samé skap, zdochneš, podrežem ťa. Mama sa so mnou zamkla v izbe a spievala mi, aby som zaspala. Rev otca trieskajúceho na dvere bol však silnejší a strach neprekonateľný.

Po dvadsiatich rokoch, rozvode, no naďalej spoločnom bývaní to vyzerá takto: mama rozvodom a ročným oddychom od otca nadobudla istotu, otec po oddychu v Ilave pokoru. A tak teraz scenár vyzerá nasledovne: Otec zaleje smútok, frustráciu a večeru deckom až litríkom pocuckávania. Lomozí, rozpráva sa s doposiaľ neidentifikovanými ale zato imaginárnymi bytosťami, naberie odvahu kričať na mamu. Pred tou sa rozletia dvere, hlava vzpriamená do boja a pošle ho kade ľahšie. A hotovo. On ide ďalej debatovať, ona celú noc píše básne. Nádherné básne. Už to neriešim. Ak by to chceli zmeniť, tak to zmenia. Sú to ich životy. Ja na to už nemám silu ani chuť. Mám dosť posr...zložitý vlastný život. Veď základy som obdržala od nich.

Naozaj som otca nenávidela. Najmä vtedy, keď som musela ostať doma, dievčatá sa vonku zabávali a ja som sa len bála, aby mi ani dnes nezabil matku. Alebo keď som si nechcela nikoho pozvať do domu, lebo som si nemohla byť istá, čo nás tam bude čakať. Alebo keď som prišla z internátu domov posledným vlakom a ráno prvým išla na skúšku, len aby sa za tie tri nočné hodiny nič nestalo.a najhoršie na tom všetkom bolo, že mi nikto neveril, vlastne ani nebolo nikoho, kto by si to bol ochotný vypočuť.

Teraz som o niečo staršia. Pubertálna vznetlivosť pohasína. Mnohé veci získavajú iný význam vo svetle odstupu a najmä- nebývame spolu, stretávame sa dvakrát do týždňa, na hodinku.

Teraz cítim okrem prázdnoty jediné- Je starým otcom mojich detí a jediný sa z nich ide posrať. Každé dieťa si zaslúži niekoho, kto sa z neho pôjde posrať. Lebo je úžasné, skvelé, vynaliezavé, zábavné, lebo jednoducho existuje. Moje deti nevidia nič iné, len deda. Deda, ktorý ich ľúbi a ide sa z nich posrať.

Je to starý pán, čo nevie ako si vyplniť deň, lebo ak prestane byť aktívny...ak prestane chodiť na bicykli mestom, zdržiavať predavačky v supermarketoch, búrlivo diskutovať s inými starými pánmi o futbale, na ktorom neboli a o migratnoch, ktorých nikdy nestretli, ak nerátame presídlených Slovákov po vojne, tak určite umrie. Lebo keď ste starý a zastavíte sa, keď sedíte a pozeráte len ticho pred seba, vlastne ste už aj zomreli. Ste sám.

Toto všetko na mňa doľahlo pri jeho lôžku. Vyzerá, že mu nič nie je. Rozpráva, trochu je nervózny a má pár káblikov, ale inak fajn. Len primárka tvrdí, že to srdiečko nejako poskakuje. A až teraz si uvedomujem, že kým je tu, drží nás všetkých na uzde. Lebo sa ho bojíme. lebo nám zavadzia v dome, ktorý treba nutne opraviť (čo nedovolí), ktorý treba predať (nemožné), ktorý treba dediť...no hlavne aby z toho boli peniaze. Na tie už čaká dlhý zástup.

Má tuhý koreň ten môj otec. V ich rodine sa umiera hlboko po osemdesiatke. A ja dúfam, že sa dožije aspoň maturity a dokonca aj promócie mojich detí. Veď to je už len takých 23 rokov. To bude mať...101. To dá.

A na druhý deň bude ukazovať fotky vnúčat znudeným predavačkám dovtedy, kým sa aj oni z nich neposerú. Lebo tak to robia dedovia. Aj tí, čo pijú.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?