Bol to taký dobrý plán- Kapitola 20.

Autor: Michaela Ravaszová | 2.5.2016 o 12:09 | Karma článku: 6,17 | Prečítané:  562x

Aférka s Dórou a jej zmiznutím zaneprázdnila moju myseľ a celú jej rodinu na pekných pár týždňov. O to viac som sa snažila pochopiť správanie mojej svokry.

Aférka s Dórou a jej zmiznutím zaneprázdnila moju myseľ a celú jej rodinu na pekných pár týždňov. O to viac som sa snažila pochopiť správanie mojej svokry. Tiež som žena, tiež sa snažím riešiť veci. Tiež si nesiem so sebou balík zranení, afektov z minulosti a ešte stále aj kúsok Karola. Snažím sa však naučiť, ako ich využiť pre dobrú budúcnosť. Ako sa poučiť a vnímať to prichádzajúce lepšie. Piri néni ale okolo seba vytvorila silný nedobytný múr a každým dňom ako keby na neho iba pridávala tehly, aby sa jej nik nemohol dotknúť. Občas mi jej bolo veľmi ľúto. O to viac teraz, keď Dóra ušla. Viem, že jej nebolo všetko jedno. Bála sa o dcéru a zároveň chcela svoju rodinu ochrániť, preto si vymyslela tú historku so štúdiom. Aj keď to bolo celé absurdné.

Rozhodla som sa, že prekonám samú seba a so zaťatými zubami a gučou strachu v hrdle som sa jej spýtala, či by si niekedy nechcela malého zobrať na hodinku dve. Sama mi to nikdy nenavrhla ale už párkrát mala také poznámky, že keď pôjdem pracovať- teda čím skôr- tak ona sa obetuje a ostane s malým doma, veď predsa aby on, chudáčik, netrpel. No...ohľadom tejto témy sme sa však našťastie s Tomim zhodli: keď si nájdem prácu (čo môže trvať), tak pôjde malý do jasieľ alebo do škôlky, aby bol aj s inými deťmi. Ani jeden z nás nechce, aby z nášho dieťaťa bol rozmaznaný pošuk alebo ustráchaný vrohustojko, čo sa bude iných báť. Myslím si, že môj manžel bol v detstve práve taký vrohustojho a pošukovia ho bili. Preto tak rýchlo pristal na tento návrh. Sám to zažil, syn nesmie. Až mi stisne srdce, keď si predstavím malého chlapčeka s gaťami vytiahnutými pod prsia (lebo tak ich nosil ako je aj zaznamenané pre večnosť na fotkách a ako to Piri néni robieva aj môjmu synovi už teraz) ako stojí niekde v kúte a susedovi chlapci ho bijú a smejú sa mu. Napriek tomu, že je od nich teraz o hlavu vyšší a o 30 kíl ťažší, vidno na ňom, že keď sa bavia, tak je odmeraný. Akoby ostal tým šikanovaným chlapcom. A oni ostali pošukovia, to je fakt. Jeden je v base, druhý je debil.

Každopádne, snáď Filipkovi trochu času stráveného s babkou, teda s nagyikou nezaškodí.

A Piri néni sa tejto myšlienky prekvapivo rýchlo chytila. Hneď sme sa aj dohodli, že v stredu o tretej pre malého príde a prinesie mi ho o piatej. Vraj pôjdu pozrieť jej sestru, lebo je po operácii, tak sa aspoň malému poteší.

Trochu mi zovrelo žalúdok, že budú dosť ďaleko odo mňa, keby sa niečo stalo. Predsa len, je to 20km. Ale keď som sa na to už raz dala, tak to musím vydržať. Malý má nagyiku rád, na rozdiel odo mňa. A bude snáď aj dobre vyspaný. Nabalila som mu tašku o niečo viac ako obvykle. K plienkam a utierkam, keksíkom a vode, hračkám a podložke som pridala nakrájané ovocie, šaty na prezlečenie, sveter naviac, papučky, iné hračky a veci s ktorými sa hrá ako prázdna fľaštička, kefa na vlasy a hrubšia šnúrka zviazaná do uzla, ktorá strčí všetky značkové hryzadlá do vrecka.

Piri néni prišla o 15:23, ale na to som si začala zvykať. Všetci v tej rodine boli takí 20- minútoví. Dvadsať minút sa sprchovali, dvadsať minút robili kávu a vždy dvadsať minút meškali. Teda až na Tomiho, ten niekedy meškal aj viac.

Pracne som namontovala autosedačku do jej Fábie a Filipko si do nej bez väčších problémov aj sadol. Zo srdca mi pri tom spadol obrovský kameň, že nehysterčí a nestrápňuje ma pred svokrou. Lebo vtedy mám slzy na krajíčku a ona si to asi vychutnáva a stále ma v niečom opravuje a robí veci po mne ešte raz. Lebo to ja asi nespravím dobre. Ale na túto skutočnosť sa začínam pozerať s nadhľadom, lebo to robí po každom. Jednoducho- každý je neschopný, len ona je lietadlo.

Keď som Filipa pozapínala, ona to ešte raz skontrolovala, lepšie popriťahovala (teda sa tak tvárila, lebo napriek tomu, že som jej už asi miliónkrát ukazovala, ako tie popruhy fungujú, stále tomu nerozumie, len dúfam, že cestou domou ho vloží a pripúta správne).

„No dobre, tak šťastnú cestu. Majte pekný výlet a čakám vás o piatej.“, usmiala som sa na svokru a Filipuškovi som  vtlačila veľkú pusu na obe líca a spravila som mu malý krížik na čielko.

„Neboj sa Lubica, ja som dobre vychovala dve deti. Bude nám dobre.“, nastúpila do auta a ja som potláčala pohŕdanie.

„A ty kludne okúp alebo osprchuj a urob vlasy, veď vieš, žena musí vyzerať dobre.“, kričala na mňa cez polostiahnuté okienko tak, že to asi len na treťom nepočuli. Usmiala som sa  a zakývala synátorovi. Úsmev mi vydržal až kým nevyšli z parkoviska. Potom som si musela z chuti odpľuť. Krava. To ona nech si dá sprchu na mozog.

Nerozumiem, prečo si my ženy, robíme navzájom takto napriek, prečo sa musíme jedna nad druhú povyšovať. Veď sme predsa všetky na jednej lodi. Rovnako trpíme- pre mužov, rovnako sa trápime- pre peniaze, postavu, rovnako varíme- furt a rovnako sa snažíme vyzerať- dobre, alebo aspoň nie hrozne, aj keď otázka štýlu vkusu a finančným možností hrá v tomto prípade tak dôležitú rolu, že vytvára spektrum, ktoré by Windows v žiadnom prípade so svojou základnou škálou farieb nezvládol.

Preto nás muži nepochopia- lebo majú iba zelenú (kam spadá semafór a všetko od azúrovej po olejovú), oranžovú (to tiež poznajú zo semafóru, ale možno rozoznajú aj žltú, teda okrem Maďarov, lebo tí na to majú rovnaké slovo) a červenú (spodné prádlo milenky a tvár manželky pri hádke, teda furt), čiernu (kam spadá sivá, možno aj hnedá, aj keď to asi nie je farba) a bielu (béžová, krémová, slonovinová, atď).

Zavrela som za sebou dvere bytu. A bola som sama. Teda so psom. Len ja a pes. Mama išla asi na ďalší kurz batikovania alebo maľovania alebo niečoho podobného. A tak som sa pustila do umývania riadu, čo by ju asi nenapadlo. Potom som si zapla telku a žehlila. Narýchlo som ešte povysávala a bolo päť. To znamená, že mám ešte 20 minút.

Tak som tú dlážku aj umyla.

Päť tridsať.

Nič.

Päť štyridsaťpäť.

Nič.

Zavolala som.

„Už sme na ceste. To vieš, dobre nám bolo. Prídeme za chvíľku.“

Šesť.

Šesť tridsať.

Šesť pädesiat.

Zvoní mi mobil.

Piri néni hovorila potichu.

„Jaj, Lubicka, on zaspal v aute. Čo mám teraz robiť?“

„A kde ste?“

„Tu na parkovisku.“

„Idem dole.“

Zložila som a chvíľu uvažovala. Krava, sprostá hlupaňa, bodaj by zdochla. Môj syn a ona ma nepočúva, robí si s ním čo chce. Môj syn.

Zbehla som dole.

„Už som sa bála, že sa niečo stalo.“

„Ale nie, len sa z neho tešili.“

„Ale nabudúce mi prosím zavolajte, že budete dlhšie. Myslela som si, že zaspí. Teraz bude v noci zle spať. Teda, horšie ako normálne.“

„Ale to mu nevadí. Bude spať dobre. Unavil sa. Ja to viem“

Nie, ty nevieš nič o mojom dieťati. To ja som hore 10-12 krát za noc. Neviem prečo tak spí, a ani mi v tom nik nepomôže. Tvoj syn je debil, takže si ho asi nevychovala dobre. Takže do toho, aké mám ja pravidlá pre výchovu ťa nič nie je a ani ťa nežiadam o radu. Len mi daj pokoj.

Naklonila som sa do auta, že ho vyberiem zo sedačky. Za chrbtom som počula Piri néni:

„Veď ho vyber aj so sedačkou, to ho chceš zobudiť?“

Asi 10 krát videla, ako sa tam tá sedačka dáva. Nie je žiadna šanca, aby som ho vybrala aj s ňou. To jej nedošlo? Vybrala som malého a dala som jej ho do ruky. Spal.

Vybrala som sedačku: „Hneď sa vrátim, len ju zoberiem do bytu.“

Nevolala som ju dnu. Idem obriadiť malého keď sa zobudí, nechcem aby tam bola. Mám jej po krk.

Prebrala som malého zo svokriných rúk a vtedy som si to všimla. Na čele, tam, kde sa mu už začínali vlásky, mal nalepený rýchloobväz. Dva tenučké prúžky. Pod nimi bola gáza a na koži sa črtali zvyšky jódu a krvi. Prišlo mi nevoľno. Určite som zbledla. Pozrela som na svokru.

„Čo sa stalo?“, ledva mi vyšlo z úst. Videla som, že jej nie je všetko jedno, ale snažila sa pôsobiť bezstarostne.

„Ále, to nič nie je.“, odvetila takmer s úsmevom, „to len nabúral do skrinky. Začala mu tiecť krv. Tak sme ho zobrali k sestrinmu susedovi. Veď vieš, tomu zverolekárovi. Myslela som, že mu to zašije, ale on to len vyčistil a prelepil. A to tam bolo toľko krvi. No nechcel to zašiť. Tak to má takto prelepené. Zajtra by si s ním mala určite ísť k lekárovi. Najmä ak by vracal.“

To je krava. Ja ju asi zabijem.

„Dovidenia. Zavolám.“

Tie slová som vyslovila ako v tranze. Vošla som do bytu. Až vtedy som počula odchádzať auto. Kedy mi to chcela povedať? Nevedela nájsť slová? Dobre. Rany na hlave veľmi krvácajú. Z toho netreba robiť paniku. Ale chudáčik, aký musel byť vystrašený, ako ho to bolelo a štípalo. A tá pizda ešte chcela, aby mu to šil. Zverolekár. To by mal na hlave parádnu jazvu. Takto sa to zahojí asi aj samo. Nemôže to byť také zlé. To by mi asi ten zverolekár volal, keď sa už svokra neunúvala.

Sedela som na pohovke a malého držala v náručí. Celý čas som na neho hľadela. Dýcha? Je v poriadku? Občas zamňaukal ako mačiatko. Asi si vo sne spomínal, čo sa mu to vlastne stalo. Bolo mi ho veľmi ľúto.

Prišla mama.

„Čo sa stalo, že tu tak sedíte? Zaspal? Mala by si si ľahnúť s ním. Ja si dám sprchu a tiež pôjdem spať. Dnes som mala ťažký deň.“

Dvere na kúpeľni sa zacapli.

V rovnakej póze som sedela ešte aj o jedenástej, keď prišiel môj umž.

Neohlásene.

„Ahoj zlatko, prekvapenie“, dal mi pusu na čelo.

„Moj krásný“, a dal pusu aj malému a sadol si vedľa mňa.

„Pozri.“, potichu som prehovorila a prstom ukázala na čielko nášho jedináčika.

„Čo sa mu stalo.“, vyhŕkol Tomi trochu hlasno a nechápavo na mňa pozeral.

Potichu som sa rozplakala. Trvalo dlho, kým som mu rozpovedala, čo sa vlastne stalo. Teda to, čo mi povedala jeho matka. A o meškaní. A o tom, že mi to neoznámila. A o tom, že mi to je strašne ľúto.

Tomi zúril. Ticho, vo vnútri.

„Hneď sa vrátim.“, dal mi ďalšiu pusu na čelo a malému asi desať jemných pusiniek. Potichu zatvoril vchodové dvere a už ho nebolo.

Filipko sa zobudil až o pol druhej. Nakojila som ho a odvážila som sa presunúť do postele. Spal v bodinku a pančuškách. Ja som len tak v teplákoch driemala pri ňom. Chvíľu na to prišiel aj Tomi.

„Ako sa má?“

„Zatiaľ je to ok, zobudil sa až teraz. Musel veľmi plakať. Vyčerpalo ho to.“, Tomi si ľahol vedľa mňa.

„Kde si bol?“

„Zajtra ti poviem.“

„Prečo nie teraz?“

„Ľúbim ťa, dobrú noc.“, Tomi sa otočil a o pár minút aj spal.

Ja som len tak ležala medzi mojím zraneným synom a manželom v montérkach. Po tvári mi stekali slzy.

Tak, ako matkám zvyknú.

Potichu.

 

Od Tomiho som sa nedozvedela, kde v noci bol. Ráno odišiel okolo piatej. Zato mi o ôsmej volala Piri néni. Bez dlhších okolkov na mňa vybalila:

„Vieš Lubica, nemusela so pred Tomim tak preháňať. Veď deti sa zvyknú udrieť. Nemusela si ho sem posielať aby urobil takú scénu. Ráno na trhu sa o tom všetci rozprávali, že ako on v noci kričal, že som nezodpovedná, že sa starám len o seba. Všetci na mňa zazerali. Toto si chcela“, začala hystericky vzlykať, „chcela si proti mne poštvať môjho jediného syna? Veď ja som vám  vždy pomáhala. Vždy som vám chcela len dobre.“

Chvíľu ešte vzlykala a potom úplne pokojným hlasom dodala: „Mali by ste prísť bývať sem. Ja sa o malého postarám. Nebudete na neho tak precitliveno reagovať, keď sa mu niečo stane. Porozprávam sa o tom s Tomim.“ A zložila.

V tom telefonáte som sa vôbec nedostala k slovu. Len som prekvapene zazrela na, už zložený, telefón.

Piri néni a jej výstup ma netrápili. Ale Tomi?! To naozaj môj manžel išiel a zdrbal svoju matku? Naozaj sa za nás postavil? V tej chvíli som na neho bola naozaj veľmi hrdá. Viem, že ľúbi svojho syna, ale nemyslela som si, že by bol niečoho takéhoto schopný. Vystúpil proti svojej matke. A dokonca o tom vie celá dedina. To je skvelé.

A čo bolo lepšie, na druhý deň sa ráno Filip chvíľku hral pri postieľke. Stál pri nej a tlieskal si. V rádiu hrala jedna z jeho obľúbených piesní. Ráno sme si vždy pustili rádio. A odrazu sa to stalo. Tlieskal ručičkami a ...prišiel ku mne. Neurobil jeden krok ani dva ani tri ale aspoň dvadsať. Ako keby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete.

Môj syn chodí.

Sám.

Filip sa postavil pomerne skoro, mal čerstvých osem mesiacov a chvíľu na to začal aj chodiť. Problém bol, že sa ma vždy držal za jeden prst. Ale teraz vykročil bez opory.

Môj šikovný syn.

Hneď som to bežala oznámiť mame. Ešte spala, alebo driemala.

„Mama, mama, Filipko chodí“, vtrhla som do jej izby s malým na rukách.

„Hej, to je super. No vidíš.“ Otočila sa na bok a driemala ďalej.

Bolo mi ľúto jej reakcie. Čakala som väčšie nadšenie. Zavolala som aj Tomimu.

„Ahoj, predstav si, malý urobil sám svoje prvé kroky.“

„Super. No teraz nemôžem, zavolaj mi neskôr.“

Bolo mi smutne. To sa nik z jeho úspechu neteší? Alebo to berú ako samozrejmosť? Veď to vôbec nie je samozrejmosť. Je to úžasné.

Tak to oslávime sami dvaja. Dala som rádio hlasnejšie a s Filipom na rukách som tancovala po obývačke a pritom som mu vyrehotaná spievala na melódiu vychyteného letného hitu: „Ty chodíš, ty choooodiš, ty chodííííš.“

Aj Filip sa smial.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?