reklama

Bol to taký dobrý plán- chýbajúca 17.kapitola

Čoraz častejšie som sa zaoberala myšlienkou ako a kde urobíme pre malého oslavu jeho prvých narodenín. „Veď to je ešte pol roka“. Mal síce viac menej pravdu, ale mňa to znervózňovalo už teraz.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Vydržala som. A aj ten ďalší a ďalší. Čoraz častejšie som sa zaoberala myšlienkou ako a kde urobíme pre malého oslavu jeho prvých narodenín. Tomi sa k tejto téme nevyjadroval. Pokúšala som sa mu to predostrieť počas jedného víkendu, potom počas nasledujúceho. Nechytal sa. Vraj: „Veď to je ešte pol roka“. Mal síce viac menej pravdu, ale mňa to znervózňovalo už teraz. Keby sme mali vlastný byt či dokonca dom, bolo by vybavené. V sobotu pozveme rodinu a v nedeľu Tomiho kamarátov. Ja pripravím občerstvenie a upečiem tortu. Ale takto je to trochu zložité. Svokrovcov sa k nám hanbím pozvať, pretože si myslím, že náš príbytok so psom, ktorý všetko obšťáva a matkou, ktorej je to jedno, je špinavý. A ja sa trápim. Okrem toho by sa mohlo stať, že tam môj brat urobí nejaký malér. Urazí ich, alebo niečo podobné. On ma totiž rád zosmiešňuje. A to bude pre všetky zúčastnené strany veľmi nepríjemné. Ako aj fakt, že môjho syna volá „malý debil“.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

U svokrovcov to tiež nemôže byť, lebo Tomiho to ani nezaujíma a moja pôda to nie je. Aj keď svokra by sa určite tešila. Všetko by pripravila a bolo by to na jednotku. Ale toto je môj syn a jeho narodeninovú oslavu chcem pripravovať ja.

Stále som bola nesvoja z informácií, ktoré mi dala tá veštkyňa. Len som sa utvrdila v tom, že to veštenie je protikresťanské a z toho, že človek chce poznať budúcnosť nikdy nič dobré nevzišlo. Len trápenie. Veď ak by sme ju mali poznať, tak ju poznáme všetci. Ale čo by to bol za život. Jednoduchý? Skôr nudný, nalinajkovaný. To by vlastne nebol život.

Aj tak som však prahla po niekom, kto by mi ukázal aspoň aký taký smer v mojom tápaní. Na návštevu psychologičky som sa preto tešila ako malé dieťa. Od začiatku marca som bola ako na ihlách. A konečne prišiel ten deň.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Malého som nechala mame, aj keď ráno to bolo dosť husté. Nechcelo sa mu vstávať, ale akonáhle som sa postavila z postele ja, tak začal plakať. No nič, keď sa to zopakovalo už štvrtý raz, rezignovala som. Nič sa nedá robiť zlatko, chvíľu si poplačeš. Rýchlo som sa obliekla, zobrala malého na ruky a umyla som si zuby. Na chvíľu som ho položila sadnúť na jeho podložku v kúpeľni. Presne na tento účel som ju vymyslela a nainštalovala. Aby som mala malého kam zložiť kým sa vycikám a zopnem si vlasy. Sedel na podložke a plačkal. Stále mal zavreté oči. Situácia sa mu nepáčila.

Mrnkal ešte aj v kuchyni. Urobila som mu kašičku. To už konečne vyšla aj mama z izby. Dokonca oblečená. Zobrala malého na ruky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Joj neviem Ľubka moja a to on bude celý čas tak plakať? Mám ho zobrať von? Lebo vieš, nie je najlepšie počasie.“

„Mama vonku svieti slniečko. Neboj sa, on sa za chvíľu preberie. Potom ho obleč a daj mu kašu. Ak nebude chcieť, tak mu zarob mlieko. Tu ho máš vo fľaši nasypané, len ho zalej teplou vodou z kanvice po túto čiarku. Vyznačila som ti ju červenou. Ja som za dve hodiny späť. To si ani nevšimnete.“

„A ako ho mám utíšiť? Však nič nezaberá.“

„Mama, však si nič neskúsila.“, vzala som syna do náruče a postavila som ho na okenný parapet. „Aha Fifík, auto. Brrm. Tutú. Cúva píp. A tam je cica. Cica robí mňau.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom som sa otočila na mamu, „Tu ho chvíľu drž, kým ho to bude baviť. Vydávaj mu zvuky. Ale musíš ho držať, lebo on ešte tak nestojí.“

Mama ho poslušne chytila: „Joj aký je ťažký.“

Tvárila som sa, že nepočujem. Malému som dala pusu na čielko. Nikdy som bez rozlúčky neodišla. Vlastne som bola preč len párkrát, ale ani v budúcnosti nechcem od dieťaťa odchádzať bez rozlúčky. Neuznávam „vytratenie sa.“

O pár minút som už vchádzala do mesta. Auto som zaparkovala dosť ďaleko od ordinácie. Na parkovisku jedného obchodu s potravinami. Vbehla som dnu a kúpila som si dva maslové kroasanty, ktoré som cestou zjedla.

Ordinácia bola pekná. Vymaľovaná na broskyňovo. Predordinácia, bola rovnakej farby. Najprv som si nebola istá, či mám zaklopať. Stála som na chodbe, kde boli rozmiestnené pri stene stoličky. Toto bude asi čakáreň. Nakoniec som sa však odhodlala. Vykukla sestrička, alebo asistentka, alebo neviem ako ju nazvať. Predstavila som sa.

„Áno dobrý deň, ste presná. Nech sa páči dnu. Tu sa posaďte a vyplníte pár testíkov, pani doktorka má ešte sedenie.“

A tak som sa posadila za stôl na ktorý ukázala. Bol tam ešte jeden pod druhým oknom a jej stál pri dverách do samotnej ordinácie. Položila predo mňa testy a ja som poslušne odpovedala na otázky Áno-Nie, od 1 do 5 bodov a Veľmi či Zriedka. Zdalo sa mi to trápne. Ale odpovedala som. Potom som testy odovzdala asistentke. Zdala sa mi milá. Chvíľu som len tak sedela. Konečne sa otvorili dvere a vyšla pani doktorka. Tá sa mi milá nezdala. Vyzerala ako učiteľka zo socíku. Voňala po suchom šampóne na vlasy. To som cítila aj na diaľku. Pozrela na mňa. Pani Foldiová? Nech sa páči.“

Tak som vstala a vošla. Hnedá sedačka dve hnedé kreslá, poličky s knihami, pracovný stôl a dve stoličky. Sadla si za stôl a mne ukázala na stoličku pred ním.

„Tak, čo vás trápi, prečo ste tu?“

Trochu som sa zháčila. Jej tón bol zvláštny. Ako keby vlastne nechcela, aby som tam bola. Ako keby dopredu vedela, že môj problém je malicherný. Veď som predsa mladá. Čo už môžem mať ja za problém.

A tak som začala rozprávať. O tom, že môj muž je fajn človek ale nie je fajn pre mňa, o tom, že moja matka sa schovala pred svetom do nejakej ulity a že ma trápi vzťah s miestami až agresívnym bratom, o tom, že som frustrovaná, lebo súčasné bývanie mi nevyhovuje a manžel to nerieši, o svokre, o maďarčine, o náboženstve a o tom, že som strašne nešťastná, zmätená a celé si to odskáče môj syn. Lebo keď mi je zle, som na neho zlá, veľmi zlá a začínam ho biť.

Nemôžem povedať, že by som ho bila pravidelne. Ani, že ho bijem denne. Ale nemôžem povedať ani to, že ho bijem, keď si to zaslúži a aj to len takým výchovným spôsobom (ak také niečo vôbec existuje). Bijem ho v návale hnevu.

Ono to celé prebieha podľa rovnakého scenára. Ja niečo robím, on je nervózny, lebo sa mu nevenujem, lebo niečo chce a ja mu nerozumiem, ale niečo podobné. A plače. Takým dožadovačným, nervy trhajúcim spôsobom.

A mne sa v tom, čo robím prestane dariť. Napríklad varím a presolím, prihorí mi, popálim sa, vylejem. Alebo umývam dlážku a on sa blíži k vedru z vodou a keď ho dám ďalej celé sa to zopakuje, lebo on sa potrebuje s tou vodou vo vedre nutne hrať. No a vtedy už prestávam racionálne myslieť. Neuvažujem o tom, že pre neho je každá hra zároveň vzdelávacím procesom, ani o tom, že je to môj inteligentný, skvelý a milovaný syn. V hlave sa mi vynárajú myšlienky aká som neschopná matka, manželka, nevesta, že nič nefunguje podľa mojich predstáv, že Tomi mi s ničím nepomáha a pre svokru nie je nič, čo spravím dobré, že ma ponižuje, keď jej Tomi volá aby niečo navarila. On to síce odôvodňuje tým, že chce aby sme boli spolu a nie aby som stála za šporákom ale mňa to ponižuje. A to jeho „spolu“ vyzerá tak, že ideme k nim, on si sadne pred telku a v rovnakej polohe sedí dve hodiny, potom pol hodinu na záchode a zas dve hodiny. Ticho. A potom ideme domov.

Takéto „samonasierajúce“ myšlienky mi víria v hlave do chvíle, kým nevybuchnem. A potom vrieskam na Filipa ako zmyslov zbavená, v hlave mi hučí a pri pohľade na jeho vystrašenú a uplakanú tvár mi síce niekto v podvedomí hovorí „Krava prestaň, si normálna, to čo robíš, veď on sa BOJÍ a NEROZUMIE“, ale ja sa neviem zastaviť. Dám mu asi päť rán na zadok, ale už sa stalo, že som ho capla aj po tvári. Vlastne som sa len rukou dotkla jeho líca. Ani to možno nepocítil, ale jeho srdiečko to cítilo. A bál sa.

Toto je dôvod, pre ktorý som vyhľadala psychologickú poradňu. Ubližujem svojmu synovi. Lebo si myslím, že celý svet ubližuje mne. Niekde bude chyba. Asi vo mne.

Pani oproti mne len ticho sedela a počúvala. Potom povedala niečo ako „Aha“, zapísala niečo do zošita. Ja som sa tam vlastne vyrozprávala a odpovedala som jej ešte na pár otázok. Poukazovala mi nejaké obrázky, vraj čo na nich vidím. Vraj mi teda aj ona odporúča terapiu. (Čudné konštatovanie, keď som už tam a aj tak to prepláca poisťovňa. Povedala už niekomu, že mu terapiu netreba?) A dohodli sme si ďalšie stretnutie. O tri týždne.

Michaela Ravaszová

Michaela Ravaszová

Bloger 
  • Počet článkov:  58
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Matka. Dvojnásobná. Po ukončení štúdia na bohosloveckej fakulte som sa venovala antropológii, lebo človek a jeho myslenie, konanie a správanie je pre mňa fascinujúce. Doktorát som získala z teologickej antropológie, pohľadu na dušu človeka. Môj život obohatil pobyt v Amerike aj semináre v Nemecku. teraz má môj život nový rozmer. Rodinu. Venujem sa deťom na vyučovaní besiedky, aj keď mám pocit, že sa toho viac učím ja od nich ako oni odo mňa. Angažujem sa v Matici slovenskej, lebo byť Slovenkou v Dunajskej Strede je niekedy ťažšie ako byť Slovenkou v zahraničí. Kategoricky však odmietam akékoľvek národnostné rozbroje. Mojim úsilím je navzájom sa zdieľať a tešiť zo svojej inakosti. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu