Bol to taký dobrý plán- Kapitola 18.

Autor: Michaela Ravaszová | 26.4.2016 o 11:20 | Karma článku: 3,07 | Prečítané:  512x

Vo vzduchu voňala jar. Aj keď apríl už končil. Počasie bolo nevyspytateľné. Kto vie aká bude úroda. Aká iná by mala byť, keď sa polia rozpredávajú na stavebné pozemky. Jasné, že potom múku nosíme z Maďarska, Rumunska či Poľska.

Vo vzduchu voňala jar. Aj keď apríl už končil. Počasie bolo nevyspytateľné. Raz pršalo, raz svietilo slnko. Nad ránom sa objavili prízemné mrazy. Niektoré stromy zakvitli ešte vo februári. Toto im neprospievalo. Kto vie aká bude úroda. Vlastne to, že bude slabá je jasné. Aká iná by mala byť, keď sa polia rozpredávajú na stavebné pozemky. Jasné, že potom múku nosíme z Maďarska,Rumunska či Poľska. A ešte máme tú drzosť sa sťažovať, že nie je čo, kde a za čo pestovať.

Ale dnešný deň voňal jarou. Takou pravou, krásnou, teplou, farebnou. Dnes budem s Filipom vonku dlhšie, pôjdeme na ihrisko. Zobrala som mu deku navonok. Posadím ho na ňu do pieskoviska a on sa bude veľmi tešiť. Piesok miluje. Dokonca ho neje ako to mnohé deti robia. Môj múdry chlapec.

Vhrievala som si tvár na zubatom slniečku, v tejto chvíli mi bolo dobre. Prišla mi sms. Od Tomiho. Vraj ma ľúbi a želá mi krásny deň. Veľmi milé. Tak som odpísala: Aj tebe, ponáhľaj sa domov. Tešíme sa na teba. Znova pípla: Stretneme sa v potom nedeľu po kostole, som váš slávnostný kazateľ?

Zháčila som sa. To mi neodpovedal Tomi, to písal niekto iný. V nedeľu po kostole? V nedeľu sú slávnostné Bohoslužby kvôli výročiu posvätenia kostola. Ale kto má byť kazateľom? Číslo som nemala uložené. Jediný, kto má moje číslo a prišiel by sem kázať bol môj starý známy. Karol. Prišlo mi nevolno.

Zas telefón, tento krát zvonil. Už asi každý v okolí mi povedal, že by som ho mala odhodiť. Nie preto, že by mi stále vyzváňal, ale preto, že často nedvíham. Ale teraz som ho počula. Tuho som ho zverala a nevedela som sa spamätať. Prečo sa Karol ozval. V hlavy mi vírilo milión spomienok.

Pre zmenu volala Tomiho mama. To som mala radšej ten telefón vypnúť. V duchu som si pomyslela, či by nebolo vhodné sa prežehnať, pred tým než zdvihnem. Ale keďže patrím k protestantskej cirkvi. My sa neprežehnávame (čo na tom, či je to vyjadrenie viery, či mi to dáva dobrý pocit a istotu, v prvom rade je to katolícke a teda pre protestantov fuj kaka ble).

„Jó napot Piri néni.“

„Szia, nevyrušujem?“, nechápem, čo má stále s tým Nevyrušujem?. Tak keď mi volá, nech povie čo chce, čo by sa zmenilo keby som povedala, že vyrušuje, aj tak by nezložila.

„Nie, ako vám pomôžem.“

„Nebola si náhodou s Dórou? Alebo si s ňou nehovorila?“

„Nie. Prečo, stalo sa niečo?“

„Nie. Ďakujem.“, ticho, „A ako sa máš? Malý je v poriadku?“

„Áno ďakujem.“

„Dobre. Tak ahoj.“, a zložila.

Toto bol veľmi čudný telefonát. Najmä preto, že bol taký krátky. Obvykle hovorí Piri néni o ničom aspoň pol hodinu. Teraz však pôsobila trochu nervózne a bola stručná. Nuž čo, keby sa niečo dialo, tak zavolá znova.

Večer mi to však nedalo a zavolala som Tomimu, či je u jeho mamy všetko v poriadku.

„No áno, len Dóra nebola už tri dni doma.“

„Aha, ale to vôbec nie je v poriadku.“, znervóznela som, „čo ak sa jej niečo stalo?“
„No, ona už urobia také, že nebola doma. Jeden dva noci a potom prišla.“

„A to kde bola, u kamarátky? Pohádala sa s rodičmi?“

„Nie...u kamaráta.“

Aha.

„A neviete sa jej dovolať?“

„Len mama jej vyvoláva, ale ona nedvíha.“

„A nechce ísť napríklad na políciu?“

„Ále nie, veď ona sa vráti. Nechaj to tak. To nič nie je.“

Zaujímavé. Asi nakoniec Piri néni dobre vedela, čo to má doma za kvietok. Ale aj tak, ja by som si dcéru hľadala všetkými spôsobmi. Asi nechce, aby sa to niekto dozvedel (ako keby už aj tak všetci nevedeli, že Dóra je...sveta znalá). Ťažko sa mi zaspávalo, ale nakoniec som to pustila z hlavy. Prišlo mi to len ako dobrý matroš na klebety, ale inak z toho netreba robiť vedu. Skôr som myslela na Karola. Strašné, ale usmievala som sa pri tom.

Lenže Dóra sa neozvala ani na ďalší deň a neukázala sa ani v škole. Ani o deň neskôr a ani potom. Prešli už dva týždne. Keď sme boli na návšteve u Tomiho rodičov, tvárili sa, ako keby nič. Keď  mi to nedalo a spýtala som sa, kde je ich dcéra, tak sa Piri néni iba mierne usmiala: „Momentálne nie je doma.“

Prišlo mi to veľmi čudné. Ešte čudnejšie bolo, keď som náhodou v potravinách stretla Andy, Dórinu kamarátku a tá sa ma pýtala ako sa Dóra má.

„Fú, neviem, dlho som ju nevidela.“, chcela som to zahrať do autu.

„Je mi ľúto, že zmenila školu, vraj ju obťažoval niektorý z učiteľov. Jej mama z toho urobila veľký cirkus na škole. Vraj sa z toho nevie spamätať. Chúďatko. Dúfam, že sa potom ozve, keď jej bude lepšie. Len nám nechcú povedať, ktorí učiteľ to bol. Normálne sa bojím v tej škole.“ Tak toto bola taká fabulácia Dórinej matky, že všetci sci-fi scenáristi môžu pri nej ísť do...schovať sa.

„O tom ja nič neviem. Majú to teraz ťažké, ale popýtam sa.“, zaklamala som.

„Dúfam, že aspoň s Antoniom komunikuje. Je to skvelý chlap, dobrá partia.“

Asi som sa zatvárila príliš nechápavo.

„Ale veď jej priateľ, ten, čo je od nej o čosi starší. No nič, ja idem, mám ešte stretko. Tak sa maj. Malý je krásny. Ťuťuťu....tak čaute.“

Hej, malý je krásny, keď je ticho. Cestou domov som sa snažila upratať si to v hlave. Jediný obraz, ktorý dával zmysel, bol ten, že nejaký Antonio zobral Dóru, aby si s ňou niekde užil, mimo domu a manželky. Asi je naozaj celkom pri peniazoch, zrejme jej musel kúpiť celú výbavu od šiat po šminky, lebo z domu si toho veľa nezobrala. Možno je to zazobaný talian, čo tu má biznis. Možno veľvyslanec. Veľmi dúfam, že je tomu tak, lebo druhá verzia bola, že je to úchyl, Dóru dávno zabil, znásilnil, ukradol...alebo v ľubovoľnom poradí.

Musela som zavolať Tomimu, veď ide o jeho sestru.

„No, čo je, som v Maďarsku, hovor rýchlo.“

„Počúvaj, podľa mňa Dóra ušla s tým starým frajerom, Antoniom. Viem, že nevieš, kto to je, ale mne o ňom raz hovorila a vystríhala som ju, ale zjavne si nedala povedať. Mal by si to zavolať mame, aby konečne išla na políciu.“

„Mama o Tonim vie, bol u nás, tiež ju hľadal, takže s ním neodišla.“, Tomi hovoril pomaly, tiež sa bál, hoci to nechcel dať najavo. Táto rodina je celá čudná.

„Prečo teda nejde na tu políciu.“, takmer som na Tomiho zvrieskla, ako keby za to mohol on.

„Pretože o tom nemusia hneď všetci vedieť. A Toni má lepšie známosti, on sa postará. Potom sa ti ozvem, keď budem na Slovensku. A o toto sa už nestaraj.“, to posledné povedal až príliš dôrazne.

A tak som sa radšej prestala pýtať. Dni utekali a o Dóre nikto nehovoril. Až sa ozvala sama. Poslala mame mail. Vraj sa má veľmi dobre, pracuje, lebo jej to kamarát tak vybavil. Žijú v Taliansku a o pár mesiacov sa vráti domov. Všetkých pozdravuje.

No, prvé, čo mi napadlo, že táto 17 ročná svetaznalá mladá žena robí, je....čašníčka. Okrem iného. Ale aspoň sme vedeli, že žije, aj keď ešte stále nie, že s kým a ani to, prečo ušla.

Piri néni hneď volala Tonimu, ktorý však žiaden Talian nebol. Bol to len obyčajný Tóno, z vedľajšej dediny. Povedala mu, že Dóra sa ozvala a ako je možné, že on toto nezistil. Nato ju milý Tóno uzemnil, že on o tom vie, že tam dokonca ZA ŇOU BOL, ale, že s ním nechcela hovoriť a že ona sa vráti, keď to uzná za vhodné.

A tým bola vec šťastne uzavretá. Piri néni odľahlo a každému, kto sa na Dóru pýtal hrdo oznámila, že je na stáži v Taliansku a vráti sa o pol roka ak jej nepredĺžia štipendium. To by ostala dlhšie. A všetci, ako vždy, boli na ňu hrdí. Kam len tento svet speje.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?