Bol to taký dobrý plán- Kapitola 16.

Autor: Michaela Ravaszová | 23.4.2016 o 11:04 | Karma článku: 3,58 | Prečítané:  564x

Poznáte ten pocit stiesnenosti a beznádeje, kedy neviete kam z konopi? Vtedy je každá rada dobrá. Len keby tak prišiel niekto, kto by povedal, čo bude, ako sa treba rozhodnúť, čo nás čaká v budúcnosti.

Poznáte ten pocit stiesnenosti a beznádeje, kedy neviete kam z konopi? Vtedy je každá rada dobrá. Len keby tak prišiel niekto, kto by povedal, čo bude, ako sa treba rozhodnúť, čo nás čaká v budúcnosti. A ja som už na pokraji takéhoto zúfalstva. Moje manželstvo je hrozné. V byte to už dlho nevydržím, z brata mi praskne hlava. Som neskutočne sama. A ak by som bola sama aj oficiálne, teda ak by som sa rozviedla, dokázala by som uživiť svojho syna?

Začala som listovať v telefónnom zozname. Chcela som sa niekomu posťažovať. Ale niekomu takému, kto mi možno aj poradí.

Táto nemá určite čas, táto mi bude rozprávať o svojich problémoch, túto tu ešte mám?, načo... Ruka mi zastala pri mene Zirig Noémy- vestica. S touto myšlienkou som sa pohrávala už dávnejšie. Je to však proti všetkým mojim kresťanským zásadám. Buď sa bojím, že tým oslabím svoju vieru, alebo mi jednoducho niekto povedal, že veštenie je zlé a je proti Bohu. Raz som už u veštice bola a cítila som sa potom veľmi zle. To až potom mi niekto povedal, že je to zlé.

Išla som si spraviť čaj, bolo mi dosť chladno a čakala na mňa ešte hŕba žehlenia. Prešla som znovu okolo telefónu, položeného pri televízore. Chvíľu som tam stála a prihlúplo naň pozerala. Malý však začal plakať. Zas.

Po pol hodine som sa dostala k žehleniu. Ešte som nevyžehlila ani tri bodinká, keď som schmatla telefón. Ja to nevydržím, táto neistota ma zabije, tak teda čo sa má stať? Veď ešte nie je tak neskoro. Vytočila som a na druhej strane zdvihla pani veštica.

„Tessék“

„Jó estét, prepáčte že ruším, tu je Ľubica Földiová. Rada by som k vám prišla na sedenie.“, nevedela som, ako to má nazvať. Veštenie? To je také, čudné.

„Pravdaže, móže byť zajtra o jednej. Véte kde bývám?“

„Áno, raz som už u vás bola.“

„Dobre, tak zajtra.“

„Ďakujem, dovidenia.“

Tak. To by sme mali.

Celú noc som nemohla zaspať. Čo budem robiť, ak mi nepovie to, čo chcem počuť? Som na to pripravená? Budem sa riadiť potom jej radami? Načo tam vlastne idem? A čo to vlastne chcem počuť? Že s Tomim zostanem, že sa rozídeme? Že si postavíme dom v dedine? Že sa presťahujeme do mesta? Že si nájdem robotu? Že môžem ostať s malým doma? Neviem. Sama neviem, čo chcem.

Ráno som sa zobudila ako zbitý pes. Obriadila som malého a spravila som si ku raňajkám silnú kávu.

Márne sa snažím naučiť syna na nočník. Odmieta na ňom sedieť, alebo chvíľu obsedí, občas sa aj vyciká, ale potom sa vykaká do plienky. Ide mi s toho prasknúť hlava. Prečo nemôže robiť veci tak, ako sa majú, tak ako chcem aby ich robil. Prečo nie je šikovnejší. Predsa je téma nočník taká dôležitá.

Po raňajkách som povysávala a zmyla tú spúšť, čo po nás ostala. Každodenný horor sa začal. Doobeda som sa s ním hrala a utišovala som jeho krik, stihla som mu navariť obed a mama našťastie súhlasila, že s nami pôjde von. Tak som o pol jednej malého naložila do kočíka a išli sme sa v trojici prechádzať.

„A kam si to vlastne ideš odbehnúť?“, pýtala sa mama, nie veľmi nadšená, že s malým, aj keď pomaly už spiacim, ostane sama.

„Len tu pozdraviť kamarátku, na kávu.“, klamala som. Nechcela som, aby vedela, kam idem. „Za pol hodinu som späť.“

Presne o jednej som zazvonila pri dverách a pani Noémy ma pustila dnu. Bola to celkom pekná staršia pani, oblečená v tmavých domácich nohaviciach a lepšom tričku. Doma to mala trochu príliš farebné, ako sa na pravú cigánku patrí, aj keď z tváre by ste jej to nevyčítali. Usadila ma v kuchyni. Na parapete, na kuchynskej doske a aj predo mnou na stole svietili sviečky. Sadla si mi oproti a z drevenej krabičky vytiahla karty zabalené v šatke. Podala mi ich, vraj nech  ich premiešam. Bola som nesvoja.

„Viete, ja by som len chcela vedieť, čo nás s manželom čaká a či sa mám ísť zamestnať?“, snažila som sa premostiť trápnu chvíľku.

„Dobre, najprv to urobíme tak, ako to robievam a potom sa môžete pýtať, čo chcete.“

„Aha, no dobre.“

„Rozložte karty na tri kopčekov. A teraz ich dajte ako chcete na seba. Tak a teraz ich vyložíme.“

Rozložila karty do štyroch radov po deväť. Veľa mi to nehovorilo. Vedela som akurát to, že Milenka by mala byť moja osobná karta a Milenec môjho partnera. To, čo sa nachádza medzi týmito kartami je to čo nás rozdeľuje, čo musíme riešiť, aby sme mali k sebe bližšie. Viem, že Hnev alebo Hádka znamená prílišné premýšľanie, niečo ako keď si človek sám kladie polená pod nohy. Viem, že sú tu duchovné karty, tie sú dobré ale aj karty, ktoré označujú úrady a nepríjemné vybavovačky. A zvyšok, tie kombinácie, to mi už nič nehovorí. A možno som sa sekla aj v tomto, lebo to, čo sa mne zprvoti zdalo ako celkom dobré rozloženie, zmietla pani Noémy behom pätnástich minút.

Viem, že vám žiadna veštica nepovie, že zomriete, alebo podobné zlé správy. Zaobalia to do slov ako Na toto a toto si dávajte pozor, zmeňte toto a toto. Ja som však mala pocit, že v tom celom výklade chýbala už len smrť. Aj keď ona tvrdila, že Smrť je karta, ktorá označuje nový začiatok.

Pani Noémy nepovedala ani jednu vec, ktorú som chcela počuť. Na začiatku to vyzeralo dobre.

„Ste silne duchovne založená osobnosť, máte kontakty a vzťah k nadprirozenému.“, to bol zaujímavý výklad. Postupne mi hovorila, čo tie karty ukazujú a ja som to len upresňovala, že čo to vlastne znamená. Uviedla som ju do obrazu, že riešime bytovú otázku a chcela by som vedieť aj to, čo bude s mojim manželským životom.

„Na vašom déťati veľmi záleží aj vám, aj manželovi. Budete spolu bývať, ale nebudete mať dom. Mali by ste odísť od mamy, to neni dobré. Ale v žádnom prípade nechoďte k svokre.“

Ok, to beriem.

„Nevidím tu žiaden dom, ani ďalšie spoločné deti. Vidím deti, ale nie s ním. Ale budete spolu dlho.“

Dlho? To čo znamená? Keď si ho konečne vypiplem a naučím hádzať ponožky do koša na bielizeň, neofŕkať slipy a odložiť po sebe tanier do drezu, tak sa rozídeme a túto smotanku mojej práce si zlizne nejaká iná? Alebo Tomi umrie? To by bolo strašné. Ja sa do neho ešte náhodou počas toho dlho zaľúbim, naučím sa s ním žiť a on potom umrie? A nebudeme mať dom?

„No možno budete býváť v dome, ale nebude váš, bude len jeho. Alebo ho postavia rodičia, ale nie vy.“

Tak toto nechcem. Takto to nechcem.

„Je tu dôležitá postava Oficiera to je náká úradná osoba, ktorá vám brání, stojí v ceste, nenesie nič dobré.“

„Nemôže to byť jeho mama?“, spýtala som sa narovinu. Tá je podľa mňa najväčšou prekážkou.

„Nie toto budú úrady. Možno ho podvádza šéf. Je tam náká zlá zmluva. Príde o penáze.“

No toto nám ešte chýbalo. Bola som zdrvená. Načo mi bolo toto treba.

Pani Noémy hovorila ešte ďalších pätnásť minút, medzi iným aj to, že práca si nájde mňa, že mi do cesty príde iná osoba, ktorá ma bude ťahať aj v práci, aj v súkromí, možno nový partner. Vraj by som sa mala zamerať na seba a vytvoriť si finančnú rezervu. Mala by som robiť čo ma teší.

Ale ja nechcem nového partnera, nechcem problémy s financiami ani prekážky. A robiť čo ma teší? Na to nemám ani čas ani tie financie.

Chcem milujúceho manžela, dom a šťastie. Chcem dobrú robotu. Na čo mi bolo toto treba. Sprostá som. Toto sú príšerné správy. Čo budem teraz robiť.

Má pravdu? Bude to tak? Môžem proti tomu vôbec nejako bojovať? Neviem. Toto sedenie mi zobralo aj zvyšok energie. Nechala som tam desať eur, lebo vraj pani Noémy nemôže pýtať peniaze, inak by tento dar stratila. Takže koľko dám toľko dám. Tak som dala desať eur.

Zavolala som mame kde sú a rýchlo som ich dobehla. Vymyslela som si krátky príbeh ako sme sa s kamarátkou rozprávali o jej novom priateľovi. Vlastne ju to ani moc nezaujímalo. Išli sme domov. Cestou som bola mĺkva, mama niečo rozprávala o novej technike batikovania. Tvárila som sa, že počúvam, vydávala som súhlasné „hm“ a „ehm“, tak ako nás to učili na prednáškach Psychológie v stati o Rozhovore a v myšlienkach som čakala na chvíľu, kedy budem sama a celé si to trochu ujasním. Rozvod? Smrť? Žiaden dom? Dlhy?

Mamu som nechala doma a s malým som urobila ešte jeden okruh. Stále spal. Po tvári mi pomaly začali stekať slzy. Toto je hrozné. Čakala som, že to bude super. Veď máme už plány ako ďalej, už sme sa dokonca aj rozprávali o pozemku a aj sme ho boli pozrieť. Toto celé mi dalo veľmi veľa námahy a trvalo mesiace. Teda mne. Tomi to mal zvládnuté za 30 minút aj s obhliadkou pozemku. Vlastne ho to ani moc nezaujímalo. Súhlasil so všetkým, čo som povedala.

Už som na internete vybrala projekt domu, čo trvalo naozaj dlho a už asi mesiac si hľadám aj robotu a poslala som asi tridsať životopisov. Samozrejme, všetky sú pod úroveň môjho vzdelania, alebo si vyžadujú prax, ktorú nemám. Ale keď Pán Boh dá, tak aj motyka vystrelí.

A teraz toto. Takže to nemalo význam. Ani naša svadba, ani celý tento život. Hrozné.

Malý sa zobudil vysmiaty. Zotrela som si slzy a robila mu opičky. Ide sa domov papať. Čo bude ďalej netuším. Na začiatok bude stačiť, ak to nejako vydržím do večera. Tak ako každý deň.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?