Kedysi som sa aktívne zapájala do života cirkevného zboru. To mi dávalo zmysel. Asi by som sa zapájala do hocakej aktivity. Chcela som byť dôležitá, akčná, potrebná. No a lapila ma cirkev. Učila som detskú besiedku. To bol vlastne jeden zo spúšťačov, prečo som sa dala na štúdium predškolskej pedagogiky. Teraz nemám nič. Teda, mám, ale ako keby dieťa, ten najväčší Boží dar, odrazu nestačilo. Ako keby som túžila po „práci“.
Práca s deťmi je úžasná. Rýchlo prináša ovocie. Už behom mesiaca vidíte, ako sa správanie a reagovanie detí pod vašimi rukami mení. Aký máte na ne vplyv. Sú dokonalým lakmusovým papierikom pre indikovanie toho, či svoju prácu robíte dobre a zodpovedne alebo flákate. Ja som sa snažila byť veľmi zodpovedná.
Teraz mi tá práca chýba. Stala som sa matkou a na toto momentálne nemám čas. Musím vychovávať vlastné dieťa. A s vlastným to ide omnoho ťažšie ako s cudzími.
A dnes mi je za tým všetkým ľúto. Teda, dnes mi je za tým všetkým viac ľúto ako po iné dni. Dnes sa pri kostole v záhrade koná zborový deň a napodiv Tomi súhlasil, že sa tam zastavíme. Varia guláš. Asi preto.
Ja som zas túžila znovu vidieť známe tváre, možno prehodiť dve tri slová, pochváliť sa synom. Do kostola teraz nechodievame. Malý vyrušuje. A ja by som ho tak rada privykala na režim a ticho v kostole, na piesne a počúvanie. Išlo by to pomaly, ale veď predsa všetko má svoj čas. Postupne by sa obznámil s prostredím a naučil by sa. Tomi s tým ale nesúhlasí. Občas, väčšinou po dobrej rannej nedeľňajšiej fajočke sa nechá prehovoriť, že bude s malým 15 minút pred kostolom, kým si ja vypočujem kázeň. Párkrát som bola s malým v kostole sama. Tomi spal. Ale nedopadlo to dobre. Museli sme odísť. Boli sme hluční. No áno, niektorí farári síce povedia, že deti sú v kostole vítané, ale myslia to vážne iba do tej chvíle, kým sú poslucháčmi babky nad päťdesiat. Keď sa skutočne nejaké dieťa zjaví tak vám niektorí na rovinu povedia, že s návštevami Bohoslužieb radšej počkajte. Dlho.
Ale mne kostol veľmi chýba. Chýbajú mi ľudia, deti, kontakty. Vlastne mi chýbajú akékoľvek kontakty. Tu som sa cítila dobre. Ale už to nie je môj domov. Teraz som mama. Sama.
Chcela som využiť aspoň túto príležitosť. Sľúbila som Tomimu, že tam nebudeme dlho a potom pôjdeme za jeho mamou. Už keď sme prišli a zastali na parkovisku, ovanula ma vôňa atmosféry, ktorá tam vládla. Neviem, či to poznáte, ale mne sa to stáva často. Doslova cítiť vo vzduchu radosť zmiešanú s lyžičkou intríg a ohovárania. To druhé je asi bežné v akejkoľvek komunite a radosť? Tú mali detská z programu a dospelí z gulášu. Tu na juhu ľuďom veľa netreba. Prídu na hocakú akciu, ak sa tam aj niečo varí a dáva zadarmo. Najmä od istého veku. Preto tam išiel so mnou aj Tomi.
Deň začínal Službami o 10.00. prišli sme o pol jedenástej a to sme sa veľmi ponáhľali. Malý vstal o pol siedmej, tak som ho obriadila, urobila som raňajky, obliekla som sa, vstal Tomi, pol hodinu bol na wc, potom sadol k stolu a pol hodinu raňajkoval. Malého som prebalila po rannom kakaní (ešte šťastie, že mu to šlo tak rýchlo, nerada by som ho prebaľovala v kostole), potom sa Tomi len tak v slipikoch ponevieral po byte. Vstala mama, tak som urobia raňajky aj jej. Aspoň na chvíľu mi vybrala malého z rúk. Aj tak som sa však ofŕkala vajíčkom a musela som sa ísť prezliecť, čo bol však problém, lebo ja som si už nič vhodné obliecť nevedela. Mám veľmi málo šiat. A tak som si dala nohavice, ktoré mi robili nepekné pneumatiky na bruchu a zakryla som to svetríkom. Skvelá biela sukňa putovala do prádla. Aj tak by mi ju malý zašpinil. Len som dúfala, že budem pekná...
Už bolo desať pred desiatou a Tomi sa ešte stále neobliekol. Išiel si umyť zuby.
„Pozerala si sa nete na tú firmu, či majú voľné miesta?“, spýtal sa ma cestou z kúpeľne.
„Nie Tomi, nepozerala.“, debil. Nemám čas, pozerať niečo na počítači. On má internet aj v mobile, ale je lenivý pozrieť sa. Zato na facebok-u je pravidelne. Vždy, keď mu pipne telefón, beží k nemu a pozerá, kto čo pridal, laikol...
„Tomi mohli by sme už ísť?“
„Len sa rýchlo pozriem, hneď.“, a zapína počítač.
Rozplakala som sa. Snažila som sa neplakať, aby mi nestekala špirála, ale nedalo sa. A ten debil si to ani nevšimol.
„Pozrieš sa potom, teraz už poďme, zmeškáme. Nikdy pre mňa nič neurobíš. Aspoň teraz by si mohol zdvihnúť riť a odtrepať nás do kostola.“, kričala som na neho. Zodvihol zrak od počítača a podráždene na mňa pozrel. S fučaním vstal, obliekol sa do bieleho trička s anglickým nápisom a riflí. No...mohol si dať aj viac záležať. V aute sme boli ticho. Nevydržala som a hlesla som mu do tváre: „Mohol si si obliecť aj niečo iné.“
„Mala si mi niečo pripraviť.“
„Áno viem, tvoja mamička by ti pripravila.“ Neznášam jeho matku, ktorá ho takto rozmaznala. Dobre, že po wc sa dokáže sám utrieť, trtko.
Konečne sme prišli ku kostolu. Tomi bez slova vystúpil, vybral malého zo sedačky a išiel ku kostolu. Chvíľu som ostala v aute. Zbierala som odvahu.
„Ostanem s ním vonku, choď si do kostola.“ Zahlásil Tomi a išiel smerom do kostolnej záhrady, kde už boli prípravy v plnom prúde.
V kostole som zachytila len koniec kázne. Tých pätnásť minút, čo som tam do konca sedela, som rozmýšľala o tom, prečo som sa vlastne vydávala. Aha, áno, aby ľudia nepovedali, že som prespanka.
Po službách sa všetci nahrnuli do záhrady. Ešte, že im vyšlo počasie. Rozložili síce dva prístrešky a vo vnútri zborového domu sa nachádzala aj spoločenská miestnosť, kde sa zvyklo obedovať počas slávností, ale guláš patrí pod holé nebo. A dnes bolo nebo jasné. Hneď ako som sa dostala von, hľadala som Tomiho. Stál pri stole s nápojmi a bavil sa s jedným z pomocníkov pri varení. Prišla som k nim.
„Poď k mame drobček.“, chcela som si vziať syna na ruky.
„Nechaj ho“, odtiahol sa Tomi, „kľudne si choď dať kávu.“ Nehovoril to milo, skôr tónom- ešte nie je dovarené, tak si rob čo chceš a o syna sa dokážem postarať. Často mi bral malého z rúk, alebo mi ho nechcel dať, keď sa na mňa hneval. Neviem, či mi tým chcel dokazovať, že je dobrý otec a dokáže sa o neho postarať, alebo ma tým chcel trestať a zobrať mi ho. Bol síce mizerný manžel ale dobrý otec. Keď ho chce mať na rukách, tak nech má. Pokiaľ malý neplače a je s ním rád, je mi to jedno. Išla som si dať kávu. Veď ja som ešte ani neraňajkovala.
Na ďalšom stole bola rozložená káva a pár suchých keksov na zahryznutie. Bola tam dosť tlačenica napriek tomu, že keksy boli porozkladané aj na stoloch, ku ktorým si už posadali. Ale káva nie.
Postávala som v rade. Zdravila som ľudí na okolo, ale nik sa mi neprihovoril. Niektorých som dokonca ani nepoznala. A tak som sa mlčky pozerala na záhradu a na ľudí. Bolo to tu naozaj pekne udržiavané. V každom rohu asi 10 árovej záhrady bolo pár ozdobných stromčekov, smutná vŕba alebo skalka. Pozdĺž plota boli vysadené tuje a okolo budovy, ktorá v sebe spájala kostol, zborovú miestnosť, učebňu, kuchyňu a vecka boli povysádzané okrasné kríky. Majú to tu naozaj pekné. Mladý pán farár s manželkou a dvoma deťmi mali pridelený naozaj pekný zbor s pekným bývaním. A aj sa o neho náležite starali. Teda o to bývanie. O zbor už menej. Žiadne vyučovanie dorastu ani mládeže, len náboženstvo v škole. Žiadne hodiny na štúdium Biblie, žiadne spolky žien, mužov ani rodín. Nič. Škoda.
S úvah ma vytrhla Katika Pálfiová, mladá žena, jej staršieho syna som kedysi učila, „Dobrý deň Lubka, tak dávno sme sa videli, ako sa máte?“, zamrazilo ma to tvrdé L v mojom mene, viac sa mi páčilo ľúbozvučné Ľ. Ale toho tu počujem málo. No na druhej strane ani ja nevyslovujem dobre ö.
„Dobre ďakujem“, odpovedala som, ako sa patrí, „vám sa ako darí?“
„Ďakujem to viete, manželské problémy, aj deti sú už väčšie. Ale snažíme sa. Ale to vy nepoznáte, veď máte rozkošného syna a skvelého manžela. Videla som ich. Ako sa o malého stará. Ten môj by sa nepostaral. A aj sa s ním zahrá. Môžete byť rada, že ste si našli takého dobrého muža.“
„Som.“, jemne som sa usmiala. Krava. Keby tak vedela o čom hovorí. Niekde som čítala, že človek nemá posudzovať životy iných a už vôbec im nemá závidieť, pretože nikto nevie, aký život žije ten dotyčný, aké má problémy a trápenia.
„My síce chodíme do kostola, ale doma sa nemodlíme. Vy sa modlíte, však?“ Toto neznášam. Kresťanstvo sa nemeria na modlitby ale skôr spôsob života. To je ako keby ste sa spýtali vegetariána, či jedáva kapustu. Odpoveď by asi bola Áno, ale okrem toho predsa jedáva aj tisíce iných vecí. Aj kresťania by mali svoje kresťanstvo ukazovať v tisícoch iných vecí každodenného života a nie len v modlitbe.
„Áno modlievame sa, ale len občas“, zaklamala som. Tomi sa modlil v živote asi štyri krát na prípravkách na svadbu, aj to vlastne len huhňal Otčenáš, ktorý mal napísaný pred sebou ako ťahák.
Nemám rada tieto typy ľudí. Ako keby to, že stojíme v záhrade kostola automaticky znamenalo, že sa musíme baviť o náboženstve a jeho prejavoch. Ale veď predsa tu sme rovnakými ľuďmi, ako vonku za bránkou. Nerozumiem tomu. To by mi mohol nejaký teológ, alebo psychológ vysvetliť.
„A ako sa vám darí v práci?“, pokúsila som sa zmeniť tému.
„Ále dobre, len peňazí je málo. Ja viem, že na tie sa nemáme sústreďovať, ako hovoril dnes aj pán farár, ale splácame hypokéku a šéf nám nechce zdvihnúť plat. Aj chlapci by chceli ísť na rôzne krúžky, Laci chce nový telefón, ešte, že Máté je taký malý. Ale toho to už chytá. Ten chce zase chodiť na škôlkársky futbal.“ Takže farárko zas kázal o tom ako sú peniaze, povedané slovníkom maminky s malým dieťatom fuj kaka ble. Ale veď predsa aj peniaze sú dar aby sme mohli žiť. No ale to sa ťažko vysvetlí niekomu, kto si nemusel kúpiť dom ani auto a ani ho netankuje. Síce zarába len 320 eur, ale hladujúceho farára som ešte nevidela.
„Aj my sa snažíme ušporiť čo sa dá, chceli by sme si kúpiť byt.“
„Aha.“
Ešte šťastie, že sme už boli na rade, lebo téma začala pomaly viaznuť. Zdvorilo sme sa rozlúčili a so šálkou kávy som sa vrátila k mojim chlapom. Tomi už sedel za stolom s malým na kolene a jedol.
„Aký je ten guláš?“, spýtala som sa, položila som šálku k tanieru a zobra som si malého.
„Prečo mi ho berieš?“, reagoval podráždene Tomi.
„Aby si sa v kľude najedol.“, odvrkla som. Môj muž je veľa. Furt. Neviem kde sa to v ňom spaľuje. Asi má namiesto žalúdočnej šťavy nejakú inú, účinnejšiu žieravinu.
Prechádzala som sa s malým po záhrade, ovoniaval akože kvety. Prihovorilo sa nám pár tiet, že aký je zlatý, krásny, rozkošný. Pýtali sa či je dobrý. Na to odpovedám: Áno. Vždy. Potom či spinká, na to odpovedám: Nie veľa, lebo nespí viac ako 40 minút v kuse a v noci je hore aspoň desaťkrát.
„Nenecháš mamičku vyspať sa?“, reaguje takmer každá žena ňuňkavým hláskom, ako keby to hovorila môjmu synovi a ako keby to malo aj nejaký efekt. Ak sa pýtajú či papá, tak odpoviem: Áno a rád. Hoc aká iná odpoveď by znamenala, že mi všetky prítomné ženy začnú dávať rady ako mám robiť veci inak, lebo ich deti spali a kakali a papali a spali ukážkovo. A keďže toho mám už dosť, snažím sa odpovedať neutrálne, aj keď poučovaniu sa nie vždy vyhnem. Strašne to lezie na nervy.
Tomi konečne dojedol. Podišla som k nemu.
„Môžeme ísť?“, spýtal sa ma. Neskutočne mi stiahlo srdce. Ja som nejedla. Ani tú kávu som nedopila. Ani som si nesadla... Slzy som mala na krajíčku. Ticho, rezignovane, som prikývla. A on si to ani nevšimol. Nevšimol si môj smútok.
Nasadli sme do auta a išli. Nepovedal mi kam ideme, aký má plán na dnešný deň. Nikdy mi to nehovoril. Vždy som len hádala podľa toho, kam odbočil. Ak povedal, že ideme napr. do Bratislavy, tak sa stalo, že sme tam vôbec nedošli. Cesta síce trvá viac ako hodinu, ale nám trvalo tri, kým prehodil pár slov s každým, na koho si spomenul. A ja som len ticho sedela v aute.
Ani teraz som nevedela kam ideme. Aha...ideme k svokre. Čakala som to. Tak by ma potešilo, ak by sme mali deň pre seba, ak by sme niečo robili ako rodina. Potešilo by ma, keby chcel tráviť čas so mnou a so synom. Len s nami. Ale to ho nikdy nenapadlo. Asi sa s nami nudí. Najmä odkedy odmietam sex pred naším synom. Keď je hore, nesexujeme. Bola to spoločná dohoda, ale Tomi mi stále robí návrhy. Keď odmietnem, tak sa urazí. A mne je z toho čím ďalej tým horšie. Navracanie.
Cítim sa osamelo. Sedím tu, na svokrinom gauči, s mojím mužom a svokrom, svokrou a synom a napriek tomu sa cítim strašne osamelo.
Medzi samotou a osamelosťou je veľký rozdiel. Môžete byť obklopená množstvom ľudí, dokonca môžete s mnohými počas dňa, ako sa hovorí, prehodiť kus reči, môžete žiť v kruhu rodiny, trebárs aj každý večer sedieť s jedným manželom a dvoma deťmi pri večeri a napriek tomu môžete byť osamelá. Neskutočne osamelá. Ja som. Bývam s matkou, celý deň trávim so svojim synom, pravidelne mi volá manžel, takmer denne chodím do mesta, stretávam a usmievam sa na tie isté predavačky, mamičky s kočíkmi, poštárku, psíčkárov. Ale som osamelá.
Často premýšľam, prečo vlastne? Prečo sa tak cítim? Iné ženy na mojom mieste by skákali od radosti a krochkali blahom. Myslím, že tento pocit vyplýva z nespokojnosti. Nie som spokojná s vecami tak ako sú, chcem to zmeniť. Ale čo chcem vlastne zmeniť? Najprv by som si mala toto TO identifikovať. Pretože doteraz som prišla iba na to, že chcem zmeniť seba, to so sebou nie som spokojná, leziem sama sebe na nervy. Môj manžel ma má rád (myslím si, tak to vychádza z jeho správania a z toho, koľko kriku, plaču, vydierania a sťažovania sa odo mňa znesie), moja mama ma má rada (dúfam, matky, aspoň tie, čo sa rozhodli nechať si deti a ani ich nezabili ani nešupli do decáku a ani o ne nezahasujú cigaretu, by mali mať radi svoje deti), môj syn ma má rád (zatiaľ, nezahasujem o neho cigaretu) a najradšej ma má môj pes (čomu absolútne nerozumiem, lebo som na neho neskutočne hnusná, dokonca som ho už aj v návale hnevu kopla). Ostatní by mi mohli byť ukradnutí. Napriek tomu sa často trápim tým, či ma majú ľudia radi alebo nie. Chcem aby ma mali radi. Všetci. Lebo ja sama sa rada nemám.
