Bol to taký dobrý plán- Kapitola 13.

Autor: Michaela Ravaszová | 18.4.2016 o 20:35 | Karma článku: 4,73 | Prečítané:  565x

Cez víkend sme boli, ako vždy, u svokrovcov. Už od rána som bola vyčerpaná a to ma čakal náročný deň. O deviatej sme vyštartovali. Dnes nebude Tomi sedieť rozvalený na gauči. Bez slova.

Cez víkend sme boli, ako vždy, u svokrovcov. Už od rána som bola vyčerpaná a to ma čakal náročný deň. O deviatej sme vyštartovali. Dnes nebude Tomi sedieť rozvalený na gauči. Bez slova. Dnes sa nebude jeho matka pýtať, prečo sa tam nenasťahujeme a ja sa budem priblbo usmievať a stískať jeho ruku, čo on samozrejme nepochopí správne, teda ako túžbu po záchrane od svokriných otázok, a len zvrieskne ako malé decko: „Áu, čo robíš.“

Dnes na to budem úplne sama. A ako poznám Dóru, tá bude v izbe.

S Tomiho sestrou Dórou sme si asi veľmi nepadli do oka. Nie žeby sme si robili napriek, alebo boli k sebe neúctivé. Iba sme si nemali veľmi čo povedať. Naša konverzácia väčšinou vyzerala tak, že ja som sa pýtala a Dóra odpovedala.

„Ako bolo v škole?“

„Dobre.“

„Čo teraz beriete?“

„Nič zvláštne.“, chodila na obchodnú akadémiu. Tá síce nemala dobrú povesť, všeobecne sa po meste, v ktorom sa nachádzala a kam teda Dóra každý deň cestovala, šírila informácia, že tam zmaturuje každý, kto si to zaplatí. Až tak ďaleko od pravdy to nemôže byť, pretože naša suseda tam tiež získala maturitu. Dokončila si posledný ročník, ktorý zanechala, keď odišla na rok do Emirátov. Bola strašne nešťastná, že ten 35 ročný zazobaný fešák z nej nespravil svoju druhú ženu, ale ju poslal späť mame, keď sa nasýtil. Ale aspoň ju to motivovalo dorobiť si školu.

Za tri mesiace zvládla všetko aj s oslavou. Nad knihami som ju nevidela, zato viem, že to nové auto, čo mali v pláne, ešte stále nemajú. Nuž, asi išli peniažky inam.

V zásade by som sa nečudovala, keby tak podobne skončila aj Dóra.

Vo svojich šestnástich rokoch z nej už bola krásna mladá žena, ktorá vedela o svete síce veľmi máličko, ale o veľa viac, než si myslela jej mama. To, čo som ja začala objavovať a stratila v 20, ona objavovala na lavičke v telocvični od dvanástich a stratila v štrnástich. A celkom sa tým chválila. Veď ako prvá v triede mala „skutočného“ priateľa.

Tých za posledné dva roky vystriedala dosť. Žiaden vzťah netrval dlhšie ako tri mesiace. Ale ako ona hovorievala, to boli všetko iba kamaráti. Bolo aspoň s kým ísť na diskotéku, pochváliť sa pred kamarátkami, poprípade s kým tráviť čas po škole, alebo cez prestávku. Zásadne si vyberala chlapcov rovnakého typu. Reprezentačného. Svaly, opálená pokožka, nemusí veľa rozprávať, ale ocko by mal veľa zarábať. Musel sa hodiť k jej štýlu.

Za celý čas, čo ju poznám, som ju nevidela oblečenú inak ako v Adidas súprave, alebo mikro mini šatočkách, najlepšie obtiahnutých. Mala dlhé, husté čierne vlasy. Pôvodne boli kučeravé, ale pravidelne si ich žehlila. Dalo jej to veľa práce. Aj make up jej zaberal dosť času. K tomu prihodila dlhé náušnice, vysoké topánky, alebo tenisky a femme fatale bola na svete. Aj som jej závidela. Bola naozaj pekná. Aj keď hornú polovicu tela, ramená, mala silnejšiu ako spodnú, taký typ trojuholník. Ale myslím, že mužom to vôbec neprekážalo, keďže tie väčšie rozmery sa týkali aj pŕs.

V poslednom čase som však začala mať pocit, že sa Dóra zaľúbila. Keď jej prišla správa, po prečítaní sa buď nežne usmiala, alebo znechutene zatvárila (asi vtedy, ak neprišla správa od NEHO). Začala tráviť v kúpeľni viac času. Teda ešte viac času ako dovtedy. Určite bolo tých jemných náznakov viac, ale mne stačilo to, čo som u nich počas návštev cez víkendy postrehla.

Tešila som sa z nej, veď z lásky sa treba tešiť.

 

Čo sa týka návštevy u svokrovcov, mala som pravdu. Tomi pomáhal otcovi dávať dlažbu na terasu, ja som sedela pri káve, napätá a sledovala som, ako sa svokra hrá s malým. Bolo mi trápne. Mala už navarené, vedela, že prídeme. To vo mne len utvrdzovalo pocit vlastnej neschopnosti. „Poď bábo, ideme sa napiť“, povedala Filipkovi a dvíhala sa s ním zo zeme. „Počkajte, ja mu prinesiem vodu“, zodvihla som sa, že im ju podám. „Nie netreba, ja a bábo sme šikovní, zoberieme si.“ A doterigala sa s mojím už  vyše 10 kilovým synom k stolíku. Hlavne, že ju strašne bolia ruky. Ale to asi iba vtedy, keď sa to hodí. Mala zázračnú schopnosť dať okoliu najavo, aká je ona superžena a zároveň, keď na to bola príležitosť, urobiť zo seba martýrku prvého kalibru. Svätice sú v porovnaní s ňou šuvix.

Dóra sedela pri počítači, len z času na čas prišla do kuchyne po niečo a zastavila sa vo dverách pozerajúc na malého s úsmevom.

„Zase ideš niečo jesť. To je úplne hrozné. Lubica, veď jej už niečo povedz, bude mať riť ako parný valec.“, reagovala svokruša na tyčinku v Dórinej ruke. Tá len prevrátila očami! „Veď sa nevydá, kto ju bude takú tučnú chcieť!“ Áno, Dóra mala svoje plány s vydajom, ale že jej mama na to myslela už v jej šestnástich ma pobavilo.

„Ale Piri néni, aj ja som pri tele a vydala som sa.“, snažila som sa s úsmevom zastať švagrinej, aj keď z tej tyčinky určite nepriberie.

„To je iné.“, ukončila debatu Pirinéni. Neviem, v čom je to iné. Asi, že žena má byť krásna a pýchou rodiny, preto má Dóra dobre vyzerať. Aby sa raz Pirinéni pred novými svatovcami nehanbila. Ale keďže ona je človek s veľkým srdcom, nevadí, že ja vyzerám, ako vyzerám. Prijala ma. Nuž čo, sú aj horšie svokry.

Filipko bol čím ďalej tým nepokojnejší. Bolo načase ísť spať. Najlepšie bude, ak pôjdeme von, v kočíku zaspí rýchlo.

„A to ho nevieš uspať tu na posteli? Polož ho, určite zaspí. Mne deti spali veľmi dobre. Nemala som čas prechádzať sa s nimi.“, vyjadrila svokra údiv nad tým, že idem s malým von. Nechápem ženy, ktoré hovoria matkám, ako vychovávať vlastné dieťa. Veď predsa matka je tá, ktorá je s dieťaťom 24 hodín denne (teda ak môže). Asi teda pozná zvyklosti dieťaťa, to čo robí rado a nerado, čo na neho platí, čo všetko vyskúšali a nezabralo. Známa uspáva syna na fitlopte. Vždy. Trvá to hodinu. Schudla už 10 kíl. Iné na neho nezaberá. Suseda uspáva malú už päť rokov tak, že ju musí držať za palec. Niekedy do polnoci. Myslím, že každá žena má niečo, čo by chcela robiť inak, ale kvôli dieťaťu to robí tak. Ak si niektorá myslí, že jej dieťaťu prospeje rázne nie a sparťanská výchova, zlíže si smotánku za výchovu rovnako ako tá, ktorej deti skáču po hlave. Čo si vychováme, s tým musíme žiť. Ja som sa rozhodla v niečom nepustiť a v niečom sa prispôsobiť synovi. Rád zaspáva v kočíku, tak prečo ho mám trápiť na pohovke v cudzom dome. Ide sa von, bez debaty.

„Mohla by som ísť s vami?“, vybehla Dóra, už prezlečená, z domu, keď som zatvárala bráničku. Nemala som možnosť povedať nie. V hlave sa mi všetky kolieska roztočili naplno- o čom sa budeme rozprávať?

Chvíľu sme len tak kráčali, tlačila kočík a ja som bola nervózna, lebo Filipko nevedel zaspať. Plakal a mrvil sa. Dóra, podľa vzoru svojej matky, ho začala zabávať. Dávala mu kľúče, ktoré on stále vyhadzoval. Snažila sa ho prekričať, „aha aha tam je cica“, a ukazovala na imaginárnu mačku. Neznášala som, keď z neho robili debila. Keď tam raz tá mačka nie je, tak prečo na ňu upozorňujú. Hlúpy zvyk. „Vieš čo“, povedala som Dóre, „ja ho najprv uspím“. Vlastne som je ten kočík vytrhla z rúk a kráčala som trochu pred ňou. Spievala som Filipkovi „jeho“ uspávacieho Brahmsa a čuduj sa svete, za 10 minút spal. „Mohli sme ísť na ihrisko“, prehovorila Dóra, keď sme sa opäť pripojili. „Môžeme, keď sa zobudí. Ťažko zaspal, lebo nie je zvyknutý, že sa s nami prechádza aj niekto iný.“ No áno. Keďže matky trávia veľa času so svojimi deťmi osamote, niet sa čo čudovať, že deti reagujú na prítomnosť inej osoby podráždene.

„Ako ide škola?“, snažila som sa nájsť tému rozhovoru.

„Dobre.“, to bola dosť krátka odpoveď. Prešla som teda na tému, ktorá bola vždy vhodná, čo sa týka Dóry a pre mňa menej trápna, ako sa baviť o chlapcoch, čo by asi bola Dórina obľúbená téma číslo 2. Číslo jeden boli kone.

„Ešte chodievaš jazdiť?“, zabralo.

„Áno samozrejme. Trikrát do týždňa. Ale už nejazdím na Vihar (Búrke), lebo bude mať žriebä. Teraz je tam Szellem (Duch). Ja jediná ho zvládam, lebo som už pokročilá. Nemám však rada, keď mu dajú zubadlo. Vtedy je nervózny, bolí ho to.“, o koňoch rozprávala dobrých dvadsať minút. Mne stačilo len občas vydať nejaký zvuk súhlasu alebo začudovania. Pritom som ani nerozumela všetkému, čo hovorila, pretože maďarské slová pre cval, klus, chôdzu, sedlo, zubadlá a postroje a čo ja viem čo všetko ani nepoznám. To sa mi pri maďarčine stáva často. Tvárim sa, že rozumiem a pritom polovicu slov nepoznám. Ale nik si to ani nevšimne a mňa to tak netrápi, ak porozumiem aspoň približne tomu, čo mi hovoria. Kedysi som sa zvykla pýtať na jednotlivé slová, ale potom na mňa pozerali ako na debila. Tak som s tým prestala. Chcela som sa učiť, spoznávať nové výrazy, ale pokiaľ nie ste v škole, vaša snaha učiť sa na nikoho nezapôsobí. Ste len „tá, čo nevie poriadne rozprávať, po maďarsky“. Od malička som nemala rada to slovné spojenie „povedz mi to normálne po maďarsky“. Vyplývalo z toho, že každá iná reč je nenormálna. Aj slovíčko „vysvetli“ v sebe nesie rovnaké posolstvo- magyarázd el- pomaďarči mi to. Možno by lingvista namietal, ale jednoznačne poprieť sa to nedá. Treba uznať, že Maďari si svoju národnú hrdosť takýmto spôsobom budujú dokonca bez toho, aby si to priamo uvedomovali. Moju hrdosť to však potápalo. Ale pri Dóre mi moja nevedomosť až tak neprekážala. Ak som sa na niečo opýtala, väčšinou mi to preložila. A Filipkom sa dokonca rozprávala po slovensky. Raz darmo, chodí do slovenskej školy a Pirinéni dúfa, že bude aj na vysokú školu. Dobrú. Teda do Bratislavy. Najlepšie by bolo, ak by chodila do zahraničia, ale to je už moc ďaleko. To by jej už chýbala.

Keď Dóra prestala hovoriť o koňoch, nastalo na chvíľu ticho. Videla som na nej, že by sa ma niečo opýtala, ale nevie ako na to. Nakoniec sa však odhodlala.

„Ako dlho ste boli s Tomim, kým ste sa zobrali?“

„No...dva roky.“

„Kedy si zistila, že on je ten pravý?“, po pravde by som jej mala povedať, že jej brat nevytiahol včas a preto sme tam kde sme, ale to by ma jej matka roztrhala v zuboch a Dóre by padol obraz dokonalého staršieho brata.

„Vedela som to od prvej chvíle.“, to som neklamala. Myslím, že som to tak cítila vždy, teda, že patríme k sebe. Inak by som s ním ani nespávala. Teda až na ten prvýkrát, kedy som to urobila z pomsty.

„Vieš, mám kamaráta“, tak, predsa sme sa dostali k obľúbenej téme číslo dva. Pre mňa trápnej. Chlapi.

Ticho.

„A?“, popchla som ju.

„Ešte u nás nebol“, Dórini kamaráti k nim chodili. Pozdravili sa rodičom a už ich nebolo. Boli zavretí v jej izbe, chatovali na počítači, Facebooku, fotili sa a ...a tak. Rodičia to, akože nevideli. Veď sa tam určite iba rozprávajú.

„Kedy ho chceš priviesť? Je to spolužiak?“

„Nie, on je trochu starší.“

„Aha“

„Má 35.“

„Áha.“, až také prekvapivé to nie je, tipovala som, že to tak skončí.

„Momentálne je ešte ženatý, ale už sa rozvádza.“, ani to nebola prekvapivá informácia. „Vieš, on ju neľúbi. Povedal, že celý život čakal iba na mňa.“

„Dóra, mala by si si na neho dávať pozor. Takto muži často klamú. V skutočnosti ostane s manželkou a s tebou sa po čase rozíde.“

„Ani ty tomu nerozumieš. Nikto tomu nerozumie. My sa ľúbime. Mame to povedať nemôžem. Nepáčilo by sa jej to.“

„To by sa nepáčilo žiadnej mame. Teraz by si sa radšej mala sústrediť na školu. Potom, keď ju dokončíš, môžeš pracovať na vzťahu s nejakým slušným mladým chlapcom.“, asi som prestrelila. Zjavne sa chcela porozprávať, vyrozprávať alebo pochváliť a ja som začala moralizovať. Zmenila som sa na tetu Ester, ktorú nemá nikto v rodine rád, lebo každému hovorí do života a všetci dúfajú, že skoro zomrie. Aspoň niečo dobré po nej ostane. Veľa peňazí.

Dóra reagovala presne tak, ako keď niekoho nepochopia. Zmĺkla. chvíľu kráčala vedľa mňa, ale potom potichu povedala: „Stretneme sa doma.“ a odišla.

Zdržala som sa vonku ešte pol hodinu, potom sa už Filip zobudil a bol hladný, tak sme išli späť. Dóru som už nevidela. Sedela v izbe. Jej matka nekomentovala, že sme neprišli spolu. Vlastne, asi si to ani nevšimla. Len ma jemne zahriakla, že kde sme tak dlho boli, veď všetci čakajú s obedom len na nás. Zvyšok dňa som prežila so zaťatými zubami, aby som konečne náhodou svokre nepovedala, čo si myslím o jej správaní. Myšlienkami som však ubiehala k Dóre. Mala som z rozhovoru zlý pocit. Ale vhodnú chvíľu som už prepásla. Musím počkať na ďalšiu. Kto vie kedy to bude.

Domov sme sa dostali až o deviatej. To už malý zaspal v aute a ja som bola veľmi nahnevaná. Znovu som bola ohučaná z príbehov svokrinej rodiny, na ktoré som sa snažila reagovať, čo ma stálo nemalé úsilie.

Veľmi som túžila po tom, aby som mohla moje pocity zdieľať s mojím manželom. Chcela som mu povedať o Dóre a jej „tajomstve“, chcela som sa mu posťažovať no jeho matku, chcela som mu povedať, ako veľmi ma zraňujú poznámky jeho otca. Ale to sa vraj nemá. Nesmiem kydať na rodinu môjho manžela. To sa nerobí. Ich pozná a miluje celý život. Mňa oveľa kratšie...pozná...či miluje neviem.

Lenže s mojim manželom sa nedá rozprávať. Má to tak doma každá žena? Jasné, sú fúrie, ktoré vysadnú na koňa, dirigujú manžela celý život. A už z neho nezlezú „kým ich smrť nerozdelí“. A on bude určite rád, že to už nastalo. Bude sa radovať v kráľovstve nebeskom. Prúser nastane, ak ona umrie skôr. On bude absolútne ale absolútne stratený.

Nedávno som taký párik stretla. Bola som s mamou v meste a skočili sme aj do nákupného centra. Len tak. Mala som obavy, ako to tam malý vydrží, ale mama navrhla, že s ním zájde do detského kútika a ja sa mám ísť „popozerať“. Tak som išla. Bola som nervózna a chcela som byť rýchla. Načo sa mám pozerať. Aj tak nemám peniaze, takže kupovať nebudem. V jednom obchode však mali tričká po 3 eurá a dokonca som hneď natrafila na olejovo modré. Moja obľúbená farba. A XXL. Bohužiaľ moje číslo. Tak som s ho išla vyskúšať. Predo mnou boli traja ľudia. Nervózne som prestupovala a hrýzla si do pery. Moja mama vyzerá vždy taká zmorená keď trávi čas s malým. Nechcela som ich nechávať dlho samých. Už som bola na rade, no pri mne odrazu stála nejaká pani, asi šesťdesiatnička. Ešte sme čakali, keď k nej prišiel manžel. Otvorili sa dvere na kabínke a ona ho do nich vtisla so slovami: „No tak si to skús, ja som hneď späť. A poriadne sa pozri, či je to dobre šité.“ vôbec jej neprekážalo, že ma predbehla. Odišla ešte niečo pozrieť. Behom chvíle sa vrátila: „No čo, je ti to dobré?“, nakukla do kabínky. „Vidíš. Je ti to dobré. Ja ti vždy dobre vyberiem. No dobre. Obleč sa. Počkáš ma vonku.“ Ujo po pár sekundách vyšiel a ona sa tam vtlačila namiesto neho. „Ale nikam nechoď, tu ma stráž.“ A ujo strážil.

Medzitým sa uvoľnila ďalšia kabínka, tak som vošla. Dala som si tričko, zhodnotila som, že nemôžem na seba utratiť ani cent, znova som sa obliekla a vyšla som von. Ujo ešte stále poslušne stál pred kabínkou. Bolo mi ho ľúto. On sa vlastne v tom vzťahu celý stratil. Akoby úplne prestal existovať.

Toto ja nechcem. Nechcem komandovať svojho muža. Chcem aby sme boli rovnocennými partnermi. No hej...ja chcem toto. Ale čo chce on?

On nad tým asi vôbec nerozmýšľa. On je rád, keď má pokoj a navarené a sex. A je šťastný. Prečo potom potrebujeme my ženy ku šťastiu toľko vecí? Vlastne, ani nie ku šťastiu. My chceme, aby boli veci na poriadku. Teda aspoň podľa nášho pohľadu. A tak sa vlastne snažíme zmeniť celý svet.

Takže ja sa vlastne vo svojom chcení, aby bol môj muž mojím rovnocenným partnerom vôbec nelíšim od tej žienky v kabínke, ktorá svojho muža úplne vsala do seba ako taká meňavka. Asi by som si to mala najprv utriediť v hlave ja. Nemala by som chcieť od môjho muža, aby so mnou „zdieľal“. On nemá ani chuť ani čas a ani kapacitu na rozpravy. Musím mu povedať, čo chcem, až vtedy bude môcť zaujať nejaké stanovisko, nejako sa vyjadriť. Takže...čo vlastne chcem...od manželstva, bývania, života?

Neviem.

Prišla som späť k mame, ktorá vyzerala presne tak, ako som predpokladala. Zmorene.

„Ach Ľubenka moja, ten malý je už taký divoch. Dobre, že si už tu. No, ale ak sa nenahneváš, ja vás nechám. Dohodla som si jedno stretnutie.“

„S Matildou?“

„Miladou...ale nie. S Jozefom Buchalom.“

„Mama, ja si nemôžem pamätať mená všetkých tvojich kamarátok zo všetkých kurzov. Prepáč. No dobre, tak sa potom stretneme doma.“

„Dobre zlatko, ale nečakaj ma, ja nejako prídem.“

A už jej nebolo. Asi bol môj syn až nad mieru roztopašný, keď takto zdúchla. Aj keď mne sa zdal celkom krotký. Vybrala som ho s detskej húpačky, ktorú odskúšalo aspoň 3000 detí a naložila som ho do kočíka. Pobrali sme sa k autu, ktoré som mala zaparkované opodiaľ nákupného centra. Som neskúsená šoférka. Bojím sa jazdiť. Radšej parkujem tam, kde je menej áut. Aj keď Tomi sa mi preto často vysmieva.

Cestou domov som rozmýšľala nad mojou mamou. Ako jej je dobre. Ide si kam chce, skočí na kávu s kým chce. Ak by nemala už toľko rokov a za sebou neúspešné manželstvo, tak by som povedala, že s tým Buchalom randí.

O pár dní sa však aj mne naskytla príležitosť na stretnutie. Ozvala sa Anita. Dostali sme pozvanie. Od Kláriky. Po dlhom čase. Ani s Anitou sme si už vôbec nepísali, preto to prišlo ako blesk z jasného neba. Smska. Vraj jej volala Klárika, že či sa prídeme pozrieť na ich, teda jej a Zdenkov, nový byt. A tak sme sa dohodli. Budúci týždeň, v sobotu poobede. Len my baby, a Filip.

Mala som z toho čudný pocit. Na jednej strane som rada, že sa niečo deje a s niekym sa porozprávam, na druhej strane je to pre mňa stres, lebo každé vytrhnutie zo zabehnutých koľají ma rozruší. A ešte som si uvedomila, že mám dosť žien okolo seba, ktoré majú rozličné problémy. A to sa sťažujem, že som sama a nik ma nechápe.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?