Bol to taký dobrý plán- Kapitola 12.

Autor: Michaela Ravaszová | 13.4.2016 o 15:00 | Karma článku: 3,82 | Prečítané:  636x

Tešila som sa, aj keď to znamenalo sadnúť za volant. A ja neznášam šoférovanie. Celý deň som bola ako na ihlách. Asi som veľmi neflexibilný typ človeka. Čo je paradox, keďže mám dieťa.

Tešila som sa, aj keď to znamenalo sadnúť za volant. A ja neznášam šoférovanie.

Celý deň som bola ako na ihlách. Asi som veľmi neflexibilný typ človeka. Čo je paradox, keďže mám dieťa. Ak mám počas dňa niečo vybaviť, alebo niekam ísť, tak mi to nabúra celodenný program. Nedokážem sa na nič iné sústrediť. Najradšej by som len sedela na stoličke a čakala, kedy už môžem vyraziť. Ale to nejde.  Kvôli malému som sa snažila zachovať každodenný rituál.

Doobeda sme skočili do miestneho „máme všetko“ obchodu, ale nič vhodné pre štvorročnú tam nemali. A tak som dúfala, že malý rýchlo zaspí a okolo tretej bude hore. Cestou sa zastavíme v nákupnom centre mesta a niečo Dianke napochytro kúpim. Ale, ako to už býva, poobede nezaspal. Dúfala som, že si vyžehlím vlasy, trochu sa namaľujem, ale nedal mi možnosť. Bol nevrlý a uplakaný. Navyše sa nechcel ani najesť, takže som z domu síce vyrazila načas, ale upachtená a zúfalá. Hrozná matka, ktorá nič nezvláda.

V aute malý zaspal. Hrozné. Ako nakúpim?

Zastala som v nákupnej pasáži. Našťastie som našla miesto pri vchode do predajne, kde mali okrem oblečenia aj milióny nepotrebných vecí, ale vhodných na darovanie. Zamkla som auto s mojim spiacim synom a vtrielila do predajne. Hneď pri dverách stála jedna z predavačiek. Poprosila som ju, či by očkom nesledovala moje auto, lebo mi v ňom spí syn. Nechápala.

Tak som jej to vysvetlila ešte raz. Aj rukami a nohami. Pochopila.

„A prečo ste ho tam nechala?“, pozrela na mňa ako na blbú. Asi aj ona videla na nete tie hrozné videá o amerických matkách, ktoré bežne nechávajú svoje deti v aute a mnoho z tých detí preto umrie na prehriatie a zadusenie. Hlupane. Ja som môjmu spiacemu aspoň stiahla okno.

„No lebo spí. Ja len zabehnem po jednu vec.“, odpovedala som s hrozným pocitom hanby.

„No. Dobre.“

Radšej som jej nemala nič hovoriť. Už by som bola vybavená. Ešte že sem chodievam pomerne často. Respektíve, chodievala som ako tehotná, takže viem kde čo je. Schmatla som princeznovskú darčekovú tašku a strčila do nej princeznovský sprcháč, princeznovské pastelky, princeznovský notes s vymaľovávankou a nálepkami a princeznovské tričko. Ružové. Všetko bolo ružové. Pri pokladni som ešte ulovila princeznovský bazam na pery. Zaplatila som kartou, lebo hotovosť som nemala a tak som opäť prehĺbila svoje povolené prečerpanie. Tomi ma zabije.

Sadla som do auta. Filip spal. Super.

Cesta trvala len pár minút a tak som Diane zavolala, že malý zaspal a že mu dám ešte 10 minút. Načo som sa tak pachtila. Zaparkovala som pred ich domom a čakala v aute. Po 15 minútach som malého vybrala zo sedačky. Jemne. A kým sme prišli ku dverám, tak sa už celkom prebral. Bolo mi ho ľúto, lebo som ho vytrhla zo spánku. Ale on sa tváril v pohode. Trochu dezorientovane, ale v pohode. Som hrozná matka.

Potešila som sa, keď sme sa povyzliekali z kabátov, lebo malý si to hneď namieril do detskej, samozrejme v mojom sprievode, keďže ho tie nohy ešte neposlúchajú. Tam chytil Diankin kočík pre bábiky. Keby to videl Tomi, bol by značne nespokojný. Chlap sa nemá hrať s dievčenskými vecami: kočíkom (asi lebo kočíkovať má iba žena), riadom (lebo variť a umývať riad má iba žena), vysávačom (to je obľúbený predmet môjho syna, ale Tomi mu ho nerád ukáže, pretože vysávať má asi iba žena).

Okrem nás tam boli ešte tri mamičky. Jednu som poznala z videnia. Ivetta mala malú dcéru Dominiku. Myslím, že sú to...cigáni. Ale z nich by si mohla brať príklad nejedna rodina. Moja mama hovorievala, že sú to „úri cigáni“, panskí. No peňazí mali asi dosť, lebo Ivetta mala tri ťažké zlaté retiazky, veľké zlaté náušnice a náramok. Náhrdelník mala už aj Dominika. Boli pekne oblečené, maminka do čierno strieborného, malá do fialových šatočiek. Ďalšie dve maminky som nepoznala. A čo ma mrzelo najviac, Diana nás nepredstavila. Chvíľu som stála vo dverách detskej a pozorovala, ako sa Filip adaptuje. Už mal 9 mesiacov. Keď sa niečoho držal, tak už aj chodil. Ale väčšinou len tak stál držiac sa skrine, alebo sedel. Nelozil. Môj syn vôbec nelozil. Zato bol oveľa životaschopnejší ako Máté. Ten sa len v kúte hral s nejakým bubníkom, či čo to bolo a usmieval sa na mamu, čo mu robila ksichtíky.

„Počuj Diana, nemohli by sme preniesť deti do obývačky? Takto to bude zložité.“

„Jasné, aj ja som to tak myslela. Zablahoželáme a krpcom zoberiem nejaké hračky tam a kočky môžu ostať tu.“

Zobrala som malého na ruky. Bála som sa ho tam nechať. Tie štyri kočky nevyzerali vo svojich štyroch rokoch veľmi ohľaduplne. Asi by na Filipa pozor nedali. Skôr by ho vyčlenili a on by len tak sedel na koberci. Sám. Máte obžieral bubon. Tiež sám.

Dianka mu kedysi zvykla robiť naschvál zle, ale našťastie to už prešlo. Diana si odtrpela žiarlivostné scény svojej dcéry voči mladšiemu bratovi typu: pri kojení pľujem spoza maminho chrbta mladšemu bratovi na hlavu, ťahám ho za nohu z prebaľovacieho pultu keď sa mama načiahne na nanosekundu za čistou pienkou, či zámerné štípanie, hryzenie a cápanie, aj za cenu, že mama stojí pri nej a dostane po zadku. Nuž, v takýchto chvíľach treba počítať asi do desať, alebo skôr milión. Milujete obe deti, obe ste vytlačili. Ale zrazu by ste to staršie najradšej nakopali do zadku. A poriadne.

Diana si toho preskákala dosť.

V obývačke bola pripravená oslava. Porozvešané balóny a na konferenčnom stolíku stolovanie. Zladený Barbie obrus s papierovými taniermi, pohármi, servítkami. Do jeho stredu položila Diana tortu. Dvojposchodovú s Barbie a štyrmi sviečkami.

Hneď sme ju všetky začali vychvaľovať.

„Večer donesie muž druhú a tretiu máme na zajtra, to prídu starí rodičia.“

Len som sa usmiala. Tieto detské párty sa mi pomaly zdali ako nejaká povinná jazda. Ako keby bolo treba raz za rok ukázať- Hľa aká som ja skvelá matka a akú mám skvelú rodinu. Som skvelá hostiteľka. Záviďte mi. Diana organizovala párty už 4.krát. Každým rokom ubrala. Na fotkách z prvých narodenín bolo asi dvadsať ľudí vo vyzdobenej reštaurácii. Obrovské dary. A veľký Diankin plač, ktorá na niečo také zjavne nebola pripravená. Od vtedy organizujú doma. Druhý rok bolo všetko vyčačkané, naaranžované a zas veľké dary. Hrala sa s bábikou, čo dostala od nejakej tety susedy. Tretí rok už Diana nebola posadnutá dokonalosťou a čuduj sa svete, na fotkách sa aj usmievajú.

Teraz má Dianka vlastné kamarátky zo škôlky. Dominiku a Alicku s Kiarou. My sme boli pozvaní tak do počtu. Akože, aby tu aj Máté mal kamaráta. Aj keď si myslím, že tak malým to je ešte jedno.

So synom v náručí som ešte stále len tak postávala. Nedalo mi a tak som sa išla predstaviť.

„Inak ja som Ľubica a toto je Filip.“

„Ja som Zsuzsa a Kiara je Diankina spolužiačka zo škôlky.“

„Ja som Erika. Mám dcérku. Alicku. Tá v modrých legínkach. Tiež zo škôlky.“

„My sa tak z videnia poznáme, Vy ste z Okoču, však?“, otočila som sa k Ivette.

„Už bývame v meste, ale áno. Môj otec, poznal vášho otca. Inak ja som Ivetta.“

„Ľubica.“

„No slečny poďte, torta je na stole.“, zavolala Diana do detskej. Krpane sa vrútili, ona išla po Mátého a potom malej za nás všetkých zagratulovala a dala jej pusu. Pripili sme si mrkvovým džúsom. Diana vložila malého do chodúľky a zapálila sviečky. Dianka sa okúňala, ale nakoniec ich sfúkla, lebo do nich začala fúkať Kiara. Každá sme jej dali darček. Šaty pozrela bez väčšieho záujmu ale ostatné si odnášala do izby. Tortu nakrájala jej mama a hotovo. Malé ju rýchlo poohlodali, nedojedli, cucli džúsu a už ich nebolo. Maminky sa začali rozprávať, že aké sú už veľké a ako ten čas letí, a že by tiež chceli druhé ako má Diana a akí sú Máté a Filip zlatí. Potom sa rozprúdila debata ohľadom veľkonočného vystúpenia. Sedela som na koberci a pri mne obaja chlapci. Filipa zaujali „nové“ Mátého hračky, ale Máté sa nudil. Diana si k nám tiež sadla a snažili sme sa ich zabávať. Popri tom sa ona zapájala do debaty o besiedke.

Tie tri boli také zanietené rečníčky, že Diana so mnou rozbehla vlastnú tému. A to bola teda silná káva. Napodiv mi ju opísala so stoickým pokojom.

„Muž má milenku.“

„A to si ako zistila?“, vyvalila som na ňu oči.

Už dlhší čas sa mi zdal nejaký...šťastný. Prišiel domov, pohral sa s malými, občas doniesol večeru, po kúpaní tak dva trikrát do týždňa s niekym volal. Myslela som, že s niektorým kamarátom. Zvykli si pomáhať. A potom povedal, že ide na chvíľu preč, ale skoro sa vráti. A ja som sa nepýtala, kam ide. Bola som vyčerpaná z detí, udržiavania domácnosti. A potom prišiel späť, niekedy som bola hore, niekedy už nie.

A raz bol v časopise, mimochodom, ktorý mi on kúpil cestou domov na pumpe, taký článok. Niečo o milenkách. Čo sa môžeme od nich naučiť, či také niečo. A jedna žena tam opisovala, že aj jej manžel bol odrazu šťastnejší a tak zistila, že ju podvádza. Týždeň som odolávala, ale potom som pozrela do jeho mobilu, prihlásila som sa na jeho mail. Nemal nič utajené, nezmenil žiadne heslá. Nemal prečo. Verila som mu.

Volá sa Bianka. Má 32. Je rozvedená, bezdetná, má dvoch psov. Býva v meste v trojizbovom byte. Je pekná, stará sa o seba.“

„Vyrazila si mi dych. Už si mu povedala, že o tom vieš? Čo chceš robiť?“

„Nič.“

„Akože nič.“

„No nič. Môj manžel sa viac stará o našu rodinu od kedy má ju. Takže by som jej mala byť vlastne vďačná.“

„A to, že s ňou spáva? Ukazuje sa na verejnosti?“

„No, oni spolu asi von nechodia. Ona o nás asi vie. A vieš čo, ja na sex nemám chuť. Vôbec. A on nevyzerá, že by ma prestal milovať. Jednoducho to, čo mu teraz neviem dať ja, mu dáva iná.“

„Takže sa budeš tváriť, že sa nič nedeje? A nebudeš robiť...nič.“

„No vlastne niečo robiť budem. Chcela by som sa o seba viac starať. Niečo nové sa naučiť. Budem dobre variť, starať sa o deti a o dom, aby so mnou chcel zostať. Aby sa ku mne vrátil na 100% až budem pripravená dávať mu to, čo teraz dostáva inde.“

„Wow. No, ja neviem. Toto je ťažká rana. Na jednej strane máš pravdu, ale ja by som to nedokázala. Nedokázala by som mu tajiť, že o tom viem. Plakala by som do vankúša, keby za ňou šiel.“

„No, to teraz robím aj ja. Ale pozrime sa na to racionálne. Svoju rodinu o nič neukracuje. Dáva nám to, čo doteraz. Dokonca viac. Dokonca plánuje letnú dovolenku. Ja sa nemám na čo sťažovať. Vieš, to exotické mnohoženstvo podľa mňa má niečo do seba. Celá tá starostlivosť o muža neleží na pleciach jednej ženy. Viaceré sa starajú o to, aby bol šťastný. Tak je to jednoduchšie. A ak je muž šťastný, tak sú šťastní všetci okolo neho. Ver mi.“

„No neviem, či sa dokážem s touto tvojou filozofiou stotožniť.“

Tie tri ešte stále trkotali. Myslím, že nás vôbec nepočuli. Diana, ako keby nič, prešla na inú tému.

„Už ho dávaš na nočník? Už by sa malo. Ale ja som na to lenivá.“

„No...“, nadýchla som sa. Asi sa ďalej o téme „muž“ nechcela baviť a ja som to musela rešpektovať. Asi to len potrebovala niekomu povedať. A ja by som to teraz najradšej vytrúbila do celého sveta- Haló, viem klebetu. Ale tak to nefunguje. A tak som sa nadýchla ešte raz. „No nedávam. Párkrát sme to skúsili, aj sa podarilo, ale teraz zase nechce. Všetko má svoj čas. Nestresujem sa tým. A nechcem stresovať jeho.“

„Počúvaj Diana, aj ty si myslíš, že chlap nemá byť čo učiteľom v škôlke? Podľa mňa je to úchyl.“, vtiahla ju Erika do rozhovoru.

„No možno úchyl, ale strašne sexi.“, povedala Diana a všetky sme sa začali smiať.

Ani neviem, ako ubehol ten čas. Čakala som, že Diana vymyslí nejakú zábavu pre deti, že im pustí pesničky, ale nič. Asi sa naučila, že netreba. Aj takto, bez stresu, je to fajn. My matky sme si dali kávu a ešte z torty, ktorá síce bola pekná, ale chuťovo nič moc a chlebíky. Ja som to mala najzložitejšie, lebo celý čas som mala Filipa na rukách a dožadoval sa celej mojej pozornosti. Veď je na ňu zvyknutý. Baby sa hrali samé a po mamách netúžili, len občas niektorá dobehla lebo chcela to alebo ono. A Máté bol zjavne zvyknutý na to, že nie je stredobodom pozornosti a tak len lozil po obývačke a Diana ho kútikom oka sledovala, aby nezačal hrýzť káble.

O pol šiestej sme sa rozlúčili a odišli. Ostatné tam ešte ostali. Neskôr večer mi Diana napísala sms, že ďakujú za návštevu a darček a že sa nakoniec dievčatá pohádali a odchádzali s plačom. Nuž čo, aj tak zvyknú končiť detské párty.

Dianin nový pohľad na manželský život ma mátal ďalších pár dní. Zobrala som si jej radu „ak je muž šťastný, sú šťastní všetci okolo neho“ k srdcu a snažila som sa robiť môjho muža šťastným. Ale nezabralo. On si zmenu nevšimol, ja som bola rovnako smutná, nešťastná a nahnevaná a veľmi skoro sme skĺzli do stereotypu- on nerobí čo chcem aby robil, kričím, on sa utiahne do ulity a hrá sa s malým, odíde, plačem keď malý zaspí.

Mala by som byť šťastná, mala by som sa tešiť z toho čo mám. Koľké sa túžia vydať. A nič. Koľké túžia mať dieťa. A nič. Koľké nemajú vôbec kde bývať a putujú po príbuzných alebo ubytovniach.

Tak prečo som, do kelu, taká nešťastná.

Možno to vôbec nie je mojím životom. Možno za to vôbec nemôže môj muž, ktorého neustále v myšlienkach obviňujem, že je neschopný, že sa za neho hanbím, že po sebe nedá ani tanier do drezu, že sa vôbec nerozprávame. A možno za to nemôže ani môj syn, ktorý každú chvíľu v noci plače, vyvíja sa netabuľkovo, nevyniká, nevydrží v obchode.

Možno za to nemôže ani moja mama, ktorá sa o mňa nikdy nestarala a ani o domácnosť, nikdy sa ma nezastala a nikdy mi neporadila.

Možno za to nemôžu ani moje akože-kamarátky, ktoré sú sebecké, nepočúvajú ma, pohŕdajú mnou, smejú sa mi, zabúdajú na mňa, neozývajú sa.

Možno len ja mám zlú optiku a vskutočnoti mám skvelý život.

Možno ani moja svokra nie je hnusná sebecká fúria, ktorej som ukradla synáčika... hm...V tomto sa nemýlim.

 

Po zvážení mojej situácie som sa odhodala k činu, ktorý som už veľmi dlho zvažovala. V noci, keď malý spal a ja som dožehlila, som naštartovala net a poslala Filipovej pediatričke mail:

„Dobrý večer. Prepáčte, že ruším, len by som sa chcela informovať, či by ste mi mohla odporučiť psychologickú pomoc. Potrebujem ju. Cítim sa zle. Som prchká. Začínam biť syna.“

A ja naozaj začínam.

„Samozrejme.“, odpoveď prišla rýchlo. Hneď ráno som si dohodla termín. 27.marca.

Neskoro, ale predsa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?