Bol to taký dobrý plán- Kapitola 11.

Autor: Michaela Ravaszová | 12.4.2016 o 22:23 | Karma článku: 4,33 | Prečítané:  456x

Kočík sa stal súčasťou mojej osoby. Dieťa so mnou trávi 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Hoc kam idem, ide so mnou a keďže je jeho vek spätý s polohou ležmo a sedmo, trepeme so sebou aj kočík. Všade.

Kočík sa stal súčasťou mojej osoby. Dieťa so mnou trávi 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Hoc kam idem, ide so mnou a keďže je jeho vek spätý s polohou ležmo a sedmo, trepeme so sebou aj kočík. Všade.

Ešte ako tehotná som snívala, aké to bude úžasné chodiť na prechádzky, veď mamička s kočíkom na prechádzke mestom je priam idylický obraz. Dnes už môžem zo skúsenosti povedať- nie je.

Na chvíľu zabudnem na fakt, že dieťa vydrží v kočíku len istý čas a zásade chce von, keď je to najmenej vhodné a kočík sa stáva nadbytočným. V jednej ruke držíte plačúce dieťa a druhou tlačíte kočík. Vtedy sa stáva všetko ešte zložitejším. Pri tom je život odkázaný na kolieska už aj tak dosť trpký.

Priblížim vám situáciu. Ak bývate v bytovke a nemáte ohľaduplných susedov, čaká vás denný boj so schodmi. Ak vám aj ostala kočikáreň a je dokonca funkčná, nezaprataná na nepoznanie haraburdím či bezdomovcami, tak si môžete kočík uzamknúť tam a vaša denná tortúra sa zmenšuje na prekonanie dvoch – troch (ôsmych) schodov pri vstupe. V rodinnom dome si našťastie situáciu vyriešite bez sporov so susedmi.

Opustením bydliska sa však boj nekončí. Naše chodníky, ak vôbec nejaké sú, sú naozaj v žalostnom stave, samý výmoľ, samá jama. Ak prší, stojí na nich a vedľa nich voda. A tak ak sa vám aj podarí nestúpiť do mláky, s radosťou vás ošpliecha pako za volantom. Niektorí takí si mýlia chodník s parkoviskom. Žiadne dve kolesá na chodníku. O voľných centimetroch môžete akurát snívať.

Úrady na tom nie sú o nič lepšie. Ak aj náhodou majú vybudovaný bezbarierový prístup, tak nemajú domyslené dvere. Pošta, sociálka, mestský úrad, zdravotná poisťovňa, tam všade stoja kolieska pred výzvou. V našom okresnom meste sú dvere dvojité na všetkých úradoch. Oboje sa otvárajú do vnútra a vmanévrovať nimi kočík si vyžaduje prinajmenšom akrobatické schopnosti. A pomoc? O tej môžete snívať. Gentlemant alebo obyčajný týpek, čo vám podrží dvere je skutočne zriedkavý úkaz. Väčšina na vás pozerá ako sa trápite, krúti hlavou aká ste neschopná alebo sa rovno obráti. A to aj ženy, ktoré si rovnakým peklom prešli samé. Asi sa riadia heslom- ja som sa trápila, tak aj ty sa tráp. Zaklincujú to potraviny, kaviarne a detské obchody vo výške prvého poschodia. A ako sa tam mám dostať a nezničiť si chrbticu?

Cesta odkázaná na kolieska sa podobá na cestu do pekla. Môj pohľad je iba pohľadom matky s kočíkom. Hlboko sa skláňam pred všetkými, ktorí sú pripútaní na vozíček a denne podstupujú tieto pekelné strasti aby dokazovali, že nie sú iní ako „chodiaci“. Ale sú. Sú maximálne znevýhodnení. Nepriamo vykázaní z mnohých reštaurácií, dopravy, úradov, potravín. A to pre takú hlúposť, akou je schod, prah a dvere.

Toto si človek vôbec neuvedomuje, keď len tak vyhopká a zhopká sám po schodoch. Kým to nemusí riešiť. V mojej vysnívanej kaviarni nebudú žiadne schody, alebo urobím bezbariérový prístup. Funkčný bezbariérový prístup, nie len taký pro forma.

Z môjho pesimizmu ma vytrhla Diana. Po dlhom čase sme sa stretli a to úplne náhodou. Kráčala mi oproti.

Diana bola pekná mladá žena, ktorá sa, tak ako ja, trápila manželským životom a výchovou potomkov, len ona mala tých potomkov dvoch. Trojročnú Dianku a Mátého (Matúša) približne vo veku môjho syna. Nemôžem tvrdiť, že by sme boli nejako „na jednej lodi“. Ona neriešila financie, lebo ich mali nadostač, bývali vo svojom, brali sa z lásky. Dva roky po sobáši a jednom potrate sa im narodilo vytúžené dieťatko. Nie však ockov vytúžený chlapec. A tak do toho praštili znovu a zadarilo sa. A práve týmto svojim postojom, ktorý mi Diana na stretnutí detského klubu celkom mimovoľne prezentovala, ma dostala a padli sme si do oka.

Sedeli sme vtedy vedľa seba, ona pozorovala Dianku a čičíkala v náručí malého, ja som môjho mala na kolenách a snažila som sa ho aspoň trochu udržať v kľude, kým začne hodina, aj keď som už dopredu vedela, ako to dopadne. Príde lektorka, pozdravíme sa, prejde pár minút, Filipa začne maďarčina a piesne, ktoré nepozná, nudiť a tak sa poberieme preč, lebo cez jeho krik už lektorku ani nebude počuť. A za týchto 15 minút maďarského folklóru platím týždenne euro. Je to jediná aktivita, ktorú môžeme navštevovať. Nič iné sa tu pre drobcov neorganizuje.

„Koľko má váš?“, spýtala sa odrazu prísediaca.

„Šesť mesiacov.“, odpovedala som stručne.

„Jéj, môj má sedem, ale váš je oveľa väčší. A akú má peknú hlavičku.“

„Hej, rovnomerne a plynulo som tlačila.“, obe sme sa rozrehotali ako kone.

„Ja som Diana.“

„Teší ma, ja som Ľubica.“

„Vy ste Slovenka, tak sa môžeme rozprávať po slovensky.“

„To je v poriadku, keď nebudem rozumieť, poviem vám“

„S manželom rozprávam po slovensky, ale ten mi absolútne nerozumie. Len neviem či je to naozaj tým jazykom, alebo je len trtko.“

„Tak tomu úplne rozumiem. Mám doma takého istého. A predsa máte spolu dve deti.“

„No áno. Ale všimnite si, že v rodinách, kde sú dve deti po sebe, ja to prvorodené dievča. A chlap chce syna. A žena, keďže mu chce vyhovieť, tak do toho ide. Niekedy sa zadarí a majú párik. Niekedy sa nezadarí a potom majú dve dcéry a tretíkrát to risknú už len niektorí, lebo mať dve dcéry je smutné, ale mať tri je pre chlapa katastrofa.“, opäť sme vybuchli do smiechu, až na nás začali ostatné mamičky zazerať.

„Nechcete ísť na kávu? Aj tak sa tu necítime dobre. Nemám novú LV šatku pre malého, ani legínky pre malú, takže sem nezapadneme.“

„No ale tu je len jedna, čo si to naozaj môže dovoliť, hentie tri to majú z číňáku a tie tri v rohu sú bio eko super surovo výživové.“

„A my dve sme hrozné matky. Tak ideme?“

„Samozrejme.“, a už sme boli vonku. Detiská boli neposedné a tak sme sa na kávu nedostali. Keďže tu o CAFE TO GO ešte nepočuli, ostali sme na sucho v parku kde sme krúžili s kočíkmi okolo ihriska, ktoré prežilo zlaté časy pred dvadsiatimi rokmi ale pre Dianku bolo v pohode. Bolo chladno, ale jej to nevadilo. Pichala paličkou do prvých náznakov snehu. Hovorili sme veľa, jedna cez druhú. Zhodli sme sa na troch veciach.

  • slobodné bezdetné ženy sa chcú vydať a mať deti (či už to priznajú alebo nie)
  • ne/vydaté ženy s dieťaťom, chcú späť svoj život
  • šťastné manželstvo spočíva na jednoduchom princípe- muž musí mať prázdne guľky a plné brucho.

A hoci sme sa s Dianou nestretávali veľmi často a pravidelne, naše stretnutia boli veľmi osviežujúce.

Cez sviatky sme sa nevideli, ale volali sme si. Nový rok bol pre ňu náročný a tak sme sa videli tak raz týždenne, ale posledné tri týždne nič. Až teraz, pozriem pred seba a ona mi kráča v ústrety. Nemala veľmi čas, išla po malú do škôlky, ale pozvala nás zajtra poobede k nim na oslavu. Dianka bude mať štyri. Muž ešte nebude doma, takže to bude detsko-mamičkovská párty. Bude to u nich doma. Deti sa môžu obšklbávať pod dohľadom na koberci. A nebude nám trápne, že kričia, alebo ničia zariadenie v kaviarni.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?