Bol to taký dobrý plán- Kapitola 10.

Autor: Michaela Ravaszová | 11.4.2016 o 21:02 | Karma článku: 4,14 | Prečítané:  447x

Už bolo tesne pred Vianocami. Ľudia sú rozcitlivení, naháňajú sa za darčekmi, ktoré ani nepotešia a vlastne je to celé hrozné.

 

Ja som darčeky kupovala postupne. Teraz som ich povyťahovala a po 20 minútovom trucovaní bol Tomi ochotný sa na ne vôbec pozrieť.

„No? Tak čo povieš?“

Civel na ne ako keby som mu ukázala neriešiteľný matematický vzorec, aj keď viem, že 4 plus 5 počíta na kalkulačke v telefóne. Naozaj.

Zazvonil mu mobil. Asi 10 minút do neho hučal, smial sa a asi tridsaťkrát povedal: Dobre. Zložil a začal sa strojiť von.

„Kam ideš?“, pozerala som na neho s údivom.

„Von, Pityu má zlý deň.“

Zabuchol dvere a nebolo ho. Žiadne: Ahoj. Žiadne vysvetlenie. Žiadna reakcia na darčeky, ktoré som krvopotne zháňala po celom meste, tlačiac pri tom kočík a tíšiac dieťa, ktoré sa hneď po vstupe do akejkoľvek predajne zobudí.

Nezvládla som to, rozrevala som sa. Hrozne. Nekontrolovateľne. A so mnou sa rozreval aj Filip, ktorý sa hral na podložke v detskej, hneď vedľa porozkladaných darčekov. Už len to by mi chýbalo, aby rozbil niektorý parfém. Musela som ho utíšiť, ale nešlo mi to. A tak som ho len vzala do náručia a tak, sediac na koberci v mojej starej detskej izbe, sme spolu plakali. Keď som sa konečne utíšila, pripravila som mu kúpeľ. To sa utíšil aj on. Hneď ako zaspal, som si dala sprchu a čakala v posteli vedľa spiaceho syna na zatúlaného manžela. Poslala som mu sms. Nech sa ponáhľa. Nech nepije.

Prišiel nad ránom. Vytrhol ma z plytkého nepokojného spánku. Ešte len stál vo dverách, ale vo mne to vrelo.

„Dúfam, že si si aspoň umyl ruky, keď si sa už nesprchoval. Neopováž sa ma dotknúť. Kľudne si choď za kamarátmi. A nechytaj môjho syna, ani na neho nedýchaj.“

Tomi si ľahol na posteľ. Zhlboka sa nadýchol a zťažka vyfúkol. Po chvíli sa otočil na bok tvárou k stene. Myslela som, že niečo povie. Chcela som mu niečo ešte povedať ja, ale malý sa začal mrviť. Nechcela som ho úplne zobudiť. Stačí, že už teraz bol vytrhnutý zo sna mojím zvýšeným hlasom. Našťastie spal ďalej. Spal však aj Tomi. Ako keby uťalo. Len ja som nespala. Napísala som jeho mame sms, či by mu nachystala na zajtra do roboty jedlo, lebo ja nie som ochotná.

Potichu som plakala. Do rána. Mysľou mi behali všetky tie veci, ktorými mi ublížil. Všetky tie príbehy, v ktorých sa prejavila jeho ľahostajnosť, sebectvo, nedôslednosť, povrchnosť, lenivosť.

Brali sme sa, lebo som plakala sediac na rohu postele hodiny a hodiny a on sedel pri mne. Nevedel, čo má povedať. Bola som tehotná. Nemali sme nič a nič sme ani spolu neplánovali. Nadávala som mu, že zo mňa spravil kurvu a takto som si život nepredstavovala. O dva týždne prišiel s tým, že bude svadba. Dva týždne mi nepovedal nič. Peniaze boli, samozrejme, od jeho rodičov. Aj svadba bola podľa nich.

Aspoň niečo som chcela mať podľa seba, tak som mu povedala, že si navrhnem snubný prsteň a môže byť aj zo striebra. Dala som mu papierik s nákresom. Štvorcový kamienok rubínu, vsadený do hrubšej obrúčky s vyrezanou vlnovkou. Cena v zlatníctve cca 30 eur. Už rok na ruke nosím obyčajnú obrúčku. Tenučkú, z bieleho zlata, so zirkónom. Zato za 350 eur. Lebo taký vybrali Piri néni s Dórou, lebo tak má snubný prsteň vyzerať. Ani to mi nepovedal, dozvedela som sa to náhodou. Pochválila sa mi Dóra, plná hrdosti, že to ona vybrala môj prsteň. Tomimu to bolo zjavne zaťažko.

Už na prvom rande som mu povedala, že biele zlato podľa mňa nemá význam a zlato je pre mňa všeobecne špinavé. Neviem to vysvetliť. Striebro je čisté, zlato špinavé. Možno nejaká ezoterička by mi dala na tento môj názor vysvetlenie. Na prvé Vianoce som dostala retiazku. Z bieleho zlata. Tenulinkú, s príveskom raka. Som zarytá protestantka, horoskopy neuznávam. Vie to. Darček však vyberala jeho mama. A prívesok so znamením musí mať predsa každý. Keď som sa rozplakala, dal mi účet, že si to môžem ísť vymeniť. Tak som prívesok vymenila za srdiečko. Sama. Aké romantické.

Na svadobnej ceste sme neboli. A keď sa malý narodil, ani kvety mi nepriniesol. Nemám rada ruže, ale aspoň jednu mohol. Nedostala som od neho ani žiaden darček, ako sa hovorí „za štichy“.  Jediné čo urobil bolo, že zaplatil šesťdesiat eur za jednolôžkovú izbu na tri noci, aby som sa mohla ísť osprchovať, kedy som chcela. Rodila som v strede leta. V izbe bolo neskutočne teplo. Malý bol celý červený. Ja som sedela na lôžku omotaná len uterákom. A on mi nedoniesol ani nanuk. Mohol za nami prísť hockedy. Izba bola pre otca dieťaťa prístupná od ôsmej do ôsmej. Každý deň prišiel len na desať minút, kedy mu to práve čas dovolil. Pretože priatelia boli dôležitejší. Syna však nezapil. Mnohým ani nepovedal, že je otcom.

V takýchto chvíľach, keď si to takto sumarizujem, nadobúdam silný pocit, že nás nechce. Že sme pre neho ako keby odložení v skrini a keď má chuť na sex vytiahne ma, keď má chuť, vyobjíma syna, trochu ho pohádže, nakŕmi krekrami so slaninovou príchuťou, pretože detské chrumky na polici hneď vedľa nevidí a hotovo.

Teraz sa to však navŕšilo. Znovu prišiel v noci. Bol s kamarátmi. Fajčil a pil. Viem, že len preto, aby zapadol do partie, ale to je bezvýznamné. Radšej bol s nimi ako doma. A ja to už nezvládam.

Ráno sme mali tichú domácnosť. Malý len otvoril oči, už mu Tomi išiel meniť plienku a obliecť ho. Teda, dal mu bodinko z predchádzajúceho dňa a pančušky. Chcel ho vziať na ruky, ale bola som rýchlejšia: „Kľudne choď za kamarátmi. My si poradíme.“ Filipka som pichla do chodítka. Okamžite sa rozbehol za psom, čo ležal na pohovke. Rýchlo som sa dala dokopy, obliekla sa na vychádzku. Malému som urobila raňajky. Tomimu nie. Videla som, že sa obliekol do teplákov, zobral handru a odišiel. Vykukla som na schodisko cez chodové dvere. Myslela som si, že pri príchode domov ovracal schody. Išiel však do pivnice. Vychystala som tašku, poriadne obliekla moje milované dieťa. Vo dverách sme sa zrazili s Tomim. Mlčky sme sa obišli. Vytiahla som z pivnice kočík. Tak toto robil. Umyl ho... Mne by to trvalo kratšie. Za ten čas som stihla celý ranný maratón „Filip“. Odišli sme. Nepovedala som kam idem ani kedy prídem a on nevolal.

Ani po dvoch hodinách sme mu nechýbali. Nebál sa o nás. Aj keby sa nebál o mňa, nech. Ale nezaujímalo ho ani to, kde je jeho syn! Zavolala som mame. „Ahoj. Tomi je doma?“ „Nie zlatko“, odpovedala, zjavne neznalá situácie. „Išiel so susedom píliť nejaké konáre.“

Takže so susedom. S ktorým včera chlastal. Rozrevala som sa. Spod narýchlo nasadených slnečných okuliarov sa mi kotúľali slzy. Bola som v strede mesta. Videlo ma pár ľudí, ale mne to bolo jedno. Nik sa mi našťastie neprihovoril. Namierila som si to na stanicu. Odveziem sa vlakom k jeho mame. Všetko jej poviem. Ja sa mu neozvem. Ostanem u nej a nech si to s ním rieši ona. Poviem jej, že toho už mám dosť a chcem ho opustiť. To neprežije. Určite mu vynadá. Malý cestu prespí, nie je to dlho. Pred stanicou som však spomalila krok. Nič so sebou pre Filipka nemám. Žiadne náhradné oblečenie. Možno to nie je až taký dobrý nápad. Čo tam budem celý čas robiť? Baviť sa s Dórou? Otočila som kočík. Ideme domov.

Mama si myslela, že sme len boli na prechádzke. Tomi sa vrátil, keď malý dopapal a hrali sme sa spolu.

„Prepáč.“ Nereagujem. „Už to neurobím. Ale ja som nebol opitý.“

„Čo, spomenul si si, že žijeme? Tu nejde o to, či si bol alebo nebol opitý. Doma si raz za týždeň. Prosila som ťa, aby si sa za nami ponáhľal, že ťa budem čakať. Ale pre teba boli dôležitejší cudzí chlapi. Pre teba je vždy dôležitejší niekto iný ako my.“

„To nie je pravda. Filip je najdôležitejší.“

„Tvoje činy svedčia o niečom inom.“

„Ešte raz“, zajachtal, „svieti...“

„Hovorím, že tvoje činy, to čo robíš, mi ukazuje niečo iné. Neukazujú to, že nás ľúbiš.“ Ja sa tu snažím čo najpokojnejšie vysvetliť, prečo som nahnevaná a on ani nepočúva. Alebo nerozumie. Skôr to druhé. Prečo som si ja brala Maďara.

„Prepáč. Mrzí ma to.“, objíme ma, ale bránim sa. Tak dá pusu synovi.

Viem, že sa extrémne neopil, ani som z neho necítila alkohol. To však nemení nič na skutočnosti, že sa za nami neponáhľal.

Postupne sa ľady topia. Skáče okolo malého sedí pri nás. Nerozprávam sa s ním celý deň, ale už nie som nasraná. Je nahovno manžel, ale skvelý otec.

Podvečer sme skočili k jeho rodičom. Mama mala všetko nachystané. „Prepáč, že som neodpísala, ja som tú správu našla až okolo obeda, hneď som volala Tomimu, že kde má rodinu.“ Aha, tak preto za nami prišiel. Mama nakázala. Znova som sklamaná.

Piri néni sa pýtala, čo sa stalo, tak som jej to zbežne opísala. Len ticho pokyvkávala hlavou a nakoniec povedala: „Aj naše začiatky boli ťažké. Chlapi sú takí. Nechápu.“ Mala pravdu.

Tomi sa večer pobalil a odišiel. Zase sme ostali sami. Len ja, môj syn a moja mama. A pes.

Sviatky prešli našťastie veľmi rýchlo. Začiatkom decembra som ešte rozmýšľala či kúpiť iné darčeky, lebo tie, čo som prichystala sa asi Tomimu nepáčili, ale túto možnosť som zavrhla. A rozmýšľala som aj nad Mikulášom, teda čo kúpiť malému, keďže čokoládu neje a dúfam, že ani moc nebude. Dostal malú hračku a nové papučky. Mikuláša z čokolády dostal Tomi a aj tak z neho dal ochutnať aj Filipovi. Našťastie ju vypľul. Už som si začala predstavovať, ako bude plakať, lebo sa po čokoláde nebude môcť vykakať.

Odrazu bol 13.december. Večer som si zapálila sviečku, lebo je to výročie môjho krstu. Potom som už hľadala vianočné recepty, pripravovala linecké cesto, zdobila perníky. Upratala som celý byt a dotiahla z pivnice stromček s ozdobami. Malý ho do Troch kráľov stihol strhnúť len trikrát. Štedrý večer bol klasický, najprv u nás, potom u Tomiho rodičov. Žiadne veľké emócie, všetko narýchlo. A to som si myslela, že s malým dieťaťom budú sviatky pokoja a radosti pokojné a radostné. Po Novom roku, ktorý som preplakala, pretože Tomi nebol doma, moja mama spala a brat bol našťastie s frajerkou, som si konečne vydýchla. Malý dostal pusu na čelo s krátkym a tichým: „Šťastný nový rok chrobáčik, nech ťa Pán Boh žehná.“ Nuž čo, toto nie je moja obľúbená časť roka. Možno raz sa ňou stane.

A tak nastal pravidelný kolobeh a pravidelné prechádzky, počas ktorých sa zo mňa niekedy stáva doslova filozof. Mám čas rozmýšľať a to je super. Ale niekedy sú veci, nad ktorými mi nedá neuvažovať, doslova hrozné a poburujúce. Tak napríklad obyčajné schody.

Ďakujem Bohu za to, že ma zatiaľ obdaroval zdravím a na presúvanie z miesta na miesto môžem veselo používať nohy. Obdivujem ľudí, ktorí na vozíčku brázdia ulice. Skutočne, obdivujem ich.

Aké zložité je presúvať sa, nakupovať, ísť na poštu či do kina ak ste odkázaný na kolieska, som si uvedomila až teraz. A to tie moje patria ku kočíku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?