Práve sme prechádzali okolo Anitinho bytu. Zavolám jej. Smsiek som jej tento mesiac poslala už neúrekom. Vždy s tým istým obsahom: „Ako sa máš? Ak budeš mať čas, tak sa ozvi, mohli by sme ísť na kávu, alebo sa poprechádzať.“ Niekedy neodpísala a niekedy odpísala niečo ako: „Mám sa dobre.“ Alebo „Žijem. To vieš len práca.“ od tej udalosti, sme sa vlastne ani nestretli.
Cítim sa, ako keby som ju otravovala. Pritom, keď náhodou stretnem jej matku, tak mi dôrazne prízvukuje, aby som už s tou Anitkou išla von, trochu sa poprechádzať. Veď ona je chudinka taká smutná, že sa jej neozvem. Neskutočný paradox. Tak sa teda ozývam. Znova.
„Ahoj. Čo potrebuješ?“
„Ahoj Anita. Sme pred tvojim bytom, nie si náhodou doma?“
„Hej som, chystám sa za Andreasom.“
„Máš čas skočiť von, prehodiť pár slov?“
„Hej, počkaj.“
Trochu ma zarazilo, že prvé čo povedala bolo „čo potrebuješ“. Ja som od nej potrebovala počas nášho kamarátstva len veľmi málo vecí. Už veľmi dávno som sa jej nezverovala. Nemalo to význam. Nepočúvala ma. Všimla som si to ešte pred rokmi. Volávali sme si. Kým rozprávala ona, snažila som sa reagovať, počúvať, ona bola celá žhavá do rozhovoru. Akonáhle som však začala nejakú tému ja, hovorila som, čo ma trápi, počula som v pozadí klepkať klávesy počítača, alebo televízor. Niekedy mi povedala narovinu, či by som sa jej mohla ozvať neskôr, lebo práve pozerá seriál. Tak som položila, vyplakala som problémy do periny ak sa dalo, ak sa nedalo, tak som si len hlboko vzdychla. Už sme boli len známe, kamarátky z detstva, čo majú spoločné spomienky. Teraz sa môžeme porozprávať o bla-bla, ale na vážny rozhovor, tajomstvo, či oporu som prestala myslieť. Ona však nie.
Prišla veľmi pekne oblečená a upravená. Zjavne si dala záležať.
„Aká si kočka. Veľmi dobre vyzeráš.“
„No to vieš, chcem si Andreasa udržať. Ešte stále vypisuje bývalej.“
„Oni sa nerozišli? A vlastne si hovorila, že s ním končíš, že ťa stratil po tom potrate.“
„Ach áno. No, ja stále za maličké zapálim bielu sviečku v okne. Ale vieš, stále robím, nemám čas niekoho si hľadať. Nechcem ostať sama. Ale aj tak bude tento tvoj anjelik mojou najväčšou láskou.“ Sklonila sa k Filipkovi, začala mu strúhať grimasy a on sa na ňu zakaždým usmial. Robila to počas celého rozhovoru, až som si začala myslieť, že sa vlastne cíti trápne a za toto vystrájanie s mojím synom sa iba skrýva. Nadalo mi a spýtala som sa: „Čo na to hovorí tvoja mama?“
„No jej sa Andeas páči. Bol u nás na obede. Ona chce aby som bola šťastná. Chvíľu som rozmýšľala, že sa vrátim k Ďurimu, ale to by asi nebolo dobré. S Andreasom mi je teraz fajn. Nič neriešim. Len keby bol opatrnejší. Zase som si včera dala tabletku po. Rátala som a ako na just sa neustrážil na štrnásty deň.“ Zostala som stáť ako obarená.
„Koľko krát si si ju už kúpila?“
„Toto bolo tretí.“
„No hlavne, že antikoncepciu nechceš a tu si otravuješ organizmus. Len aby to neskončilo tak, že deti nebudeš môcť mať. S tým by si sa nemala zahrávať.“
„Áno veď ja viem. Ale čo už so mnou.“
Mala som chuť ju prefackať. Niekto by to konečne mal spraviť. Nechcelo sa mi s ňou už baviť. Ako môže byť taká nezodpovedná. Ako môže zapaľovať sviečku za svoje dieťa, tváriť sa, ako veľmi jej chýba, keď to bola ona, ktorá mu nedovolila narodiť sa. A ako môže naďalej sexovať bez ochrany a najmä bez rozumu, keď dieťa nechce. Je to pokrytecké. V dnešnom svete informácií, možností, riešení, ktoré sú aspoň ako tak rozumné, sa ešte stále nájde takáto krava, ktorá si myslí, že jej sa nič nemôže stať. Hlavne, že kvôli tým tabletkám „po“ nemusí chodiť k doktorovi. Nedaj Bože by sa jej ešte na niečo pýtal, alebo by jej povedal to, čo nechce počuť - Robíš blbosti dievča, zničíš sa.
Rozhovor bol ďalej viac menej oficiálny- rodina, práca. Napriek tejto oficialite ma nezabudla napomenúť za tri chyby, ktoré som počas rozprávania urobila, pretože namiesto zástery som povedala povraz, namiesto nabudúce som povedala o rok a namiesto synovec, vnuk. Ak jej tak veľmi vadí moja maďarčina, mohli by sme sa rozprávať po slovensky. Veľmi ma zraňujú jej poznámky, pretože sa mi vlastne vysmieva. V rozhovore som pokračovala s gučou v hrdle. Cítila som sa mizerne, zahanbená. A ja sa pritom snažím. Ale aj tak ostanem naveky pre všetkých cudzincom. Pre Maďarov som Slovenka, pre Slovákov Maďarka. Stojím na hrane medzi dvoma národmi a nepatrím vlastne nikam.
Keď sme sa však rozlúčili, vyslovila som za ňu krátku modlitbu. Ja sa na ňu hnevám, dokonca mi jej z nej zle. Ale Boh to má pevne v rukách. Možno sa tiež na ňu hnevá, ale on aj odpúšťa, dokonca miluje. Tak možno dá Anite silu, aby sa spamätala, čo podľa môjho názoru potrebuje. A mne dá Boh možno silu, aby som ňou prestala pohŕdať.
VII.
Stále som mala zlý pocit z tých Anitiných výčitiek. Je mi ľúto, že nehovorím 100% po maďarsky. Ešte viac ma mrzí, že sa mi zato niekto vysmieva.
Po maďarsky som sa naučila najmä vďaka kostolu. Služby boli iba v maďarskom jazyku. Bolo to trochu zvláštne, že sme chodili do maďarského kostola a doma sa rozprávalo po slovensky. Moja mama pochádzala z maďarskej rodiny, ale išla do slovenských škôl. Tam sa stretla aj s otcom, ktorý pochádzal zo slovenskej rodiny. Jeho mama bola z okolia Lučenca. Tam mali Služby aj v slovenskom jazyku. Vierovyznanie a zvyky si ponechala, aj keď sa s rodinou presťahovali sem. Naďalej aj s deťmi a dokonca aj s mužom, chodievala do rovnakého kostola, aj keď z počiatku nerozumela asi ani slovo. Dedo bol Maďar. Občas jej prekladal hlavné myšlienky kázne. Už ako dospelý chodieval otec do kostola pomerne málo. Ani mama, rovnakého vyznania, nechodila príliš často. Mňa s bratom tam najčastejšie vodila babka. Keď umrela, bola som už puberťáčka a navštevovala som stretnutia mládeže. Tam sme boli dobrým kolektívom, tak som „zvyku“ chodiť do kostola ostala verná. Viera sa však stala súčasťou môjho života. Nekľakám si večer pri posteli, ani sa nemodlím každý deň. Bibliu čítam len občas, ale je to najlepšia kniha s najlepšími zápletkami, akú som doteraz čítala- nájde sa v nej všetko od sci-fi, cez horor, romantiku, tragédiu, komédiu až po historické veľkoromány.
Ale keď mi je ťažko, tak sa s Bohom v myšlienkach rozprávam. Väčšinou večer, pred spaním. Neraz si poplačem. Ale cítim, že nie som sama. Aspoň vtedy nie. A často, v rozličných situáciách, cítim Božie konanie.
Aj keď mám mimoriadne dobrý deň, keď sa môjmu synovi podarí nejaký kúsok, alebo sa muž vráti v zdraví domov, tak Bohu poďakujem.
Jasné, že ma ide rozhodiť, keď vidím umierajúce deti, vojny, hlad, choroby. Tiež si kladiem otázku, prečo to Boh dopustí? Ale na túto asi tak skoro odpoveď nedostanem.
Márne čakám však aj na odpoveď, prečo to dopustíme my, ľudia? Tú by som mohla dostať skôr, ale je to ako v rozprávke o zakliatej panne. Kompetentní sú zakliati, aj keď asi nie panici ani panny. Tak sa snažím aspoň svojou troškou prispievať k tomu, aby bolo niekomu lepšie. Pravidelne posielam peniaze, aj keď máličko jednej organizácii, dávam na zbierky. A neznášam, keď mi niekto povie: „Veď tie peniaze idú aj tak len niekomu do vrecka.“ Je to len výhovorka, prečo nedať.
A tak vďačím kresťanskému spoločenstvu hneď za dve veci. Naučila som sa veriť a po maďarsky. To prvé lepšie ako to druhé. A vďaka tomu prvému sa dokážem preniesť aj nad výsmechmi, ktorých sa mi vďaka druhému dostáva. Ale aj tak si myslím, že raz pretečie pohár a niekomu poriadne vykričím, ak ma bude znovu konfrontovať s maďarčinou. Či už Maďarovi, ktorý sa mi vysmeje pre zlé slovo, alebo Slovákovi, ktorý ma označí za Maďarku. Mám toho už plné zuby. Je mi z toho zle.
A pritom tu s národnosťou nemá nikto reálne problém. Je jedno, či susede hovoríte teta Zuzka alebo Zsuzsi néni. Každý sa snaží žiť a prežívať ako len vie. A keď potrebujete pomoc, napríklad opraviť odtok, tak si zavoláte toho majstra, ktorý je šikovnejší. Ak je šikovnejší Batyányi tak Batyányiho ak Dobráčik, tak Dobráčika.
To len v posledných rokoch sa tu rozmohlo nejaké nacionálne cítenie a medzinárodnostná nevraživosť. To len pár jednotlivcov považuje za základ budovania národnostnej identity podupanie identity národnosti inej. A pritom obe strany zabúdajú na to, že keď sa tak vehementne odvolávajú na dejiny, tak to neboli ani dejiny Slovenska a ani Maďarska ale Rakúsko-Uhorska a tam sme ich tvorili spoločne, ako jeden národ. Nie maďarský ani slovenský ale jeden. Mali sme bohaté dejiny, kopec tancov a piesní a každý si spieval po svojom a vo svojom jazyku. Ale teraz je to hotová katastrofa.
A veci vôbec neprispieva postoj „akože slovákov“. Tá hŕstka, čo sa združuje pod špeci vlajkou organizácie, čisto slovenskej, nehovorí o ničom inom ako o utláčaní a hroznej situácii a ako by mal niekto zakročiť, lebo všetky pamätníky v okrese sú venované Maďarom, slávia sa maďarské národné sviatky a ulice sa pomenúvajú po maďarských dejateľoch. Ale ani na um im nezíde, že je to asi pre to, že sa o to niekto zasadil, niekto sa angažoval, vybavoval a zariaďoval. A robil to tak ako mu srdce a materinská reč kázali. Ale keďže tá slovenská hŕstka nerobí nič, tak ani nič nemá.
O tom som sa mohla presvedčiť aj na vlastné oči. Ešte ako čerstvá vysokoškoláčka som zamierala na miestne pracovisko „slovenskej organizácie“. Našla som tri žienky sedieť v zafajčenej kancelárii. Celkovo tá budova vyzerala na spadnutie a nevkusne.
Zaklopala som a vošla. Zazreli na mňa. Aj cez dvere som počula, ako ohovárajú nejaké učiteľky. Ani jedna nezahasila cigaretu. Ani sa nepozdravili, len na mňa čumeli. Kravy.
Tak som teda vysvetlila, že by som sa rada stala členkou.
„A patrí sem niekto z vašej rodiny?“, spýtala sa jedna.
„Nie, neviem o tom. Našla som adresu na webe.“
„A vaše meno?“
„Földiová.“
„Ale my sme slovenská organizácia.“
„To je v poriadku, ja viem.“, takáto odpoveď ich asi zaskočila. Pre nich zjavne nebolo v poriadku, že mám maďarské meno.
„No dobre, tu máte prihlášku. Platí sa päť eur na rok.“
„Ďakujem“, zobrala som prihlášku, „a čo ponúkate?“
„Akože čo ponúkame?“
„No...aké krúžky a akcie robievate, čo sa tu dá navštevovať?“
„Pre deti robíme Mikuláša a spoluorganizujeme keď nás pozvú.“
Aha. No, tak asi nič. Na čo potom treba zaplatiť tých päť eur. Nastalo trápne ticho.
„Dobre. Ďakujem za váš čas. Dovidenia“
Neodzdravili.
Keď som kráčala popod okno, tak som začula, ako ohovorili moje oblečenie a že vraj smrdím. V duchu som sa zasmiala a prihlášku som hodila do najbližšieho smetiaku.
Nuž čo, tak môj syn bude raz navštevovať folklórny súbor „Madárka“ (Vtáčik), keďže „Vretienko“ sa nekoná.
Mrzelo ma, že aj môj brat začal inklinovať k týmto extrémistickým názorom. Hoci som absolútne nechápala, ako sa k tomu dostal. Vlastne, môjho brata som vôbec nechápala.
Bol starší, ale rozumu nemal viac ako škrečok, čo behá v plastovom kolese v akvárku.
A vlastne ho mal asi menej.
