Konečne nadišiel znovu víkend a Tomi sa vrátil s týždňovky domov...teda ku mne a synovi.
A znova nastáva ten istý kolobeh. V piatok v noci príde. Naje sa. Ak mám šťastie, tak so sebou prinesie aj prázdne špinavé nádoby, do ktorých mu balím jedlo a aj špinavé oblečenie. To sa stalo doteraz asi tak 3 krát. Väčšinou to všetko prinesie až v sobotu poobede a to už tŕpnem, či mi všetko to oblečenie do nedele večera vyschne a som až zúfalá z toho, kedy ho budem žehliť.
Keď do seba natlačí dobré dve porcie, osprchuje sa a očakáva sex. Alebo aspoň fajku. Medzi tým mi dá asi milión pusiniek (to je asi predohra) a vyobjíma syna. Problém je, že syn spí a teda ho zobudí, takže kým sa on sprchuje, ja uspávam. Potom sa osprchujem ja. Nemala som zatiaľ kedy. V noci musím malého niekoľkokrát uspávať, lebo Tomi chrápe tak hlasno, že sa čudujem susedom. Zatiaľ sa totiž nesťažovali. Zato Filip sa budí.
V sobotu Tomi odchádza zavčasu. Ešte spím. Musí vybaviť papierovačky, vyúčtovať týždeň. Vráti sa až okolo jednej. Spapká obedík a hor sa k svokre. V nedeľu doobeda túžim ísť do kostola, ale iba málokedy sa mi to podarí a aj to je príšerný zážitok, lebo môj syn kričí v kostole z celého hrdla. Parádne sa mu to tam ozýva a to sa mu páči. Krik a behanie malých detí po kostole toleruje len málo farárov. Aj to ide väčšinou o farárske deti.
Počas nedeľného rána mi zväčša robí spoločnosť sporák. Varím Tomimu na týždeň. On vstáva okolo deviatej a nemá práve najlepšiu náladu, lebo nebol ranný sex a väčšinou ani ten v sobotu večer, lebo sme sa od svokry vrátili neskoro, malý bol veľmi unavený a uplakaný a ja takmer mŕtva. Tomi však zaspí ešte skôr, ako sa ja dostanem do sprchy.
V nedeľu poobede sa znovu ide k svokričke. Ale to už Tomi vybavuje iný program. Pre seba. Stretnutie s tým, hentým, alebo oným. Ja ostávam zajatá v cudzom dome svokrovcov. Ešte, že mám syna.
Keď sa konečne dostaneme domov, Tomi si pobalí šaty (ktoré som ešte vlhké žehlila počas varenia obeda a už sa dosušili), ja mu zbalím jedlo, do polnoci spí a potom znovu odchádza. Tento kolobeh sa pravidelne opakuje. Iba zriedka ho naruší návšteva nejakých Tomiho priateľov, alebo ma pozve na kofolku, či kávu... aj s jeho priateľmi.
Som z toho unavená. Cítim sa opustená. Nemám sa s kým porozprávať. Nemám tu priateľov. Počas štúdia som stratila tých doma a po návrate domov sa mi neozývajú tí školskí. S inými mamičkami sa tiež nestretávam. Lebo nech to znie akokoľvek čudne, nemáme si čo povedať. Mamičky sa nechcú kamošiť s inými mamičkami, len s nimi súperia o to, kto má šikovnejšie, múdrejšie, pohyblivejšie dieťa, ktorá z nich je lepšie oblečená a má lepší kočík, chrumky, pohárik na pitie, fľašu, plienky, utierky na riťku atď.
Ja sa do tejto hry nemám ako zapojiť. Nemaľujem sa, nenosím značkové veci a nekupujem ich ani Filipkovi. Nemáme značkové nič. Ešte, že kočík bol dosť drahý, inak by som na ihrisko ani nemohla vstúpiť. Ani pekná nie som. Som nízka, pri tele a to nie vďaka pôrodu. Bola som taká vždy. Mám tmavé vlasy po plecia, ktoré sa celkom pekne lesknú a dokonca si ich občas stihnem aj umyť. Nenosím náušnice, ani retiazky. A čo je horšie, ani môj syn nevyniká. Robí to, čo iné deti v jeho veku. Ale ja som na neho neskonale hrdá.
Inak nie som hrdá na nič vo svojom živote a moje sebavedomie je na nule. A moja svokra mi ho pravidelne ešte znižuje.
Verím, že mnohé ženy majú príšerné svokry. Také, ktoré ich vkuse znevažujú, kritizujú, ohovárajú. Moja svokra je veľmi milá a ústretová žena. Napriek tomu, by som s ňou nemohla bývať pod jednou strechou. Práve po tom všetci túžia. V prvom rade ona, jej 16 ročná dcéra Dóra, jej manžel Feri, Tomi a dokonca aj moja mama mi často hovorí: „Však choď vyskúšať k svokre, nemôžeš nič hovoriť, kým si nevyskúšala, možno ti tam bude dobre.“ Jediný, kto tam bývať nechce, som ja.
Svokrovci majú veľký dom, takže by aj bolo kde, ale ja nechcem. Už som príliš stará na to, aby som bola dieťaťom a niekto sa o mňa a do mňa vkuse staral. A moja svokra sa stará. Vždy a do všetkých. Myslím, že keby komisia Nobelových cien vedela o jej starostlivosti, museli by prehodnocovať, či udelia cenu za mier Matke Tereze, alebo mojej svokre.
Piri néni, teda Pirika, alebo po slovensky Priska, mala podľa môjho názoru ťažký život. Vždy sa musela starať o svojich 5 mladších súrodencov.
„Vieš Lubicka, u nás muselo byť o siedmej absolútne ticho a žiaden pohyb, lebo otec pozeral správy.“
„Vieš Lubicka, moja sestra vyliezala v noci oknom a tak som rýchlo robila aj všetku jej robotu, ktorú ona nechcela, len aby bol doma pokoj.“
„Vieš Lubicka, keď otec umrel, tak ja som ho umývala a obliekala. A teraz sa ja starám o mamu. Ostatní nemajú čas. Potrebujú ma.“
Viem, že túžila ísť študovať na gymnázium, ale otec nemal správe stranícke kontakty a tak sa vyučila za krajčírku. No kľudne mohla byť aj kuchárka, lebo varí neprestajene. Ak nevarí, tak pečie. Na Veľkú noc, Vianoce, či iné sviatky má ako prvá rozvešanú výzdobu, ktorú sama vyrobila. Predbehnú ju snáď iba hyper-supermarkety s predajom čokoládových Mikulášov.
Moja svokra je dokonalá. Má dokonalý dom a dokonalú rodinu. Nepracuje, lebo nemusí. Jej muž vyhlásil, že on zarába dosť a žena sa má starať o deti. A tak sa stará, aj keď môj muž má 30 a Dóra, jeho sestra 16. Okrem toho sa stará o seba a dom. Raz do mesiaca navštívi kaderníka aby jej zafarbil vlasy na červeno a zdokonalil bob. Raz za mesiac zoberie Dóru na nákupy, aby pridali do šatníka nové kúsky. A nikdy nič nevyhadzuje, pretože by sa to určite mohlo zísť. Neviem, kde tie kvantá vecí skladuje, ale v tom ich 8 izbovom dome sa miestečko iste nájde. Našlo by sa aj pre nás, lebo nás tam neustále volá, citovo vydiera, láka...a ja tam bývať nechcem.
Moja svokra je dokonalá, ale si na svoju dokonalosť aj nesmierne potrpí. Spomínam si na prvé Vianoce, ktoré som u nich trávila. Najprv prišiel Tomi na štvrtú k nám. Po večeri a rozbalení darčekov sme išli na siedmu k nim. Bola som zvyknutá na vianočné menu v prevedení: šošovicová polievka, filé, slovenský šalát, lebo ho má môj brat rád, aj keď ho ja neznášam, piksnička zemiakového šalátu zo supermarketu, aby som aj ja mala niečo k rybe a orechový závin. Pokiaľ viem, na juhu je rozšírenejšia šošovicová polievka, než kapustnica. Tá sa zväčša varí na Nový rok.
Aj to som musela presviedčať mamu, aby sme vôbec mali večeru. Ku štedrovečernému stolu sme si sadali oblečení v slávnostnom. U svokry to vyzeralo inak.
O siedmej sa ešte zvŕtala v kuchyni, zatiaľ čo môj nádejný svokor pozeral v teplákoch telku a Dóra bola zavretá vo svojej izbe. Bola som už unavená a smutná, že som nešla do kostola, len aby sme stíhali večeru na oboch miestach, aj u nás aj u nich a táto dokonalá krava ešte nie je hotová. Čo robila celý deň?
Konečne sme si sadli k slávnostne prestretému stolu. Kým sa otec zdvihol a Dóra konečne prišla, bolo deväť. Príbory so zlatým okrajom, taniere so zlatým okrajom, poháre, servírovacie misy, dokonca aj obrus mali zlatý okraj. Ja som bola vo vínových saténových šatách a Tomi v oblekových nohaviciach a bielej košeli. Len oni boli v teplákoch. Piri néni sa prezliekla, dala si rifle.
Na stole bolo porozkladané asi všetko, čo som kedy v spojitosti s vianočnými zvykmi počula. Boli tu peniaze so sušenou šošovicou, varené bôby, cesnak, rozkrojené jablká, med a oplátky. Papierové peniaze boli strčené pod obrus, na stred stola horela červená svieca. Ničoho z týchto vecí sme sa však nedotýkali. Nikto nerezal jabĺčko, nikto nejedol oplátky s medom a cesnakom. Len to tam bolo položené.
Jedlo sa, čo si kto vybral a bolo aj z čoho vyberať. Okrem šošovicovej polievky tu bola kapustová a kapustová s hubami a slivkami. Okrem vyprážaného kapra, mala Piri néni nachystané filé, ale aj kuracie prsia v cestíčku. Prílohu tvorili varené alebo opekané zemiaky, ryža, zemiakový šalát s cibuľou a uhorkou (teda to čo ja poznám ako slovenský) a zemiakové pyré. K tomu nakladané uhorky alebo hrušky. To všetko bolo na servírovacích misách položené na stole. Snažila som sa zistiť, aký pre ňu tieto všetky veci majú význam, prečo ich tam má len tak položené. Prišla som k záveru, že ona o nejakých zvykoch alebo tradíciách nemá ani páru, ale počula, že sa to robí, tak to tam musí mať. Veď čo ak by náhodou niečo vynechala a kvôli tomu niekto z rodiny ochorie alebo v nasledujúcom roku umrie. Preto dávala aj pod stromček plnú misu ovocia a koláčov. Aby bol dostatok. Teda, ona nevedela, načo sa to tam dáva, ale vedela, že to tam niektoré ženy dávajú, tak to dala aj ona.
Trápnejšie, ako mlčanie pri štedrovečernom stole (pretože pri stole sa nerozpráva), bolo čakanie na darčeky. Posadali sme si v obývačke, pred nami stáli dva stredobody večera- televízor a stromček. Piri néni podonášala koláčiky, urobila každému čajík a medzitým asi miliónkrát vyzvala Dóru, aby išla rozdeľovať dary spod stromčeka. Raz mi Piri néni povedala: „Lebo vieš Ľubica, keď boli deti malé, tak som im hovorila, že ak sa dotknú darčeka pred večerou, tak im zhorí ruka. Po večeri sa vrútili pod stromček a s takým nadšením rozbaľovali, no normálne som mala z toho dobrý pocit.“
Na ten dobrý pocit čakala však márne. Tomi sa zo sedačky ani nepostavil a vlastne ani ho tie darčeky moc nezaujímali. Keby tam bolo autíčko na diaľkové aspoň za tri stovky, to by sa aj potešil, ale kvôli sprchovému gélu sa nepotrhá. A Dóra považovala matkine poznámky za absolútne trápne. Ona predsa nie je žiadne dieťa a je nevkusné aby liezla pod stromček.
Piri néni nakoniec rozdala darčeky sama. Jediná som poďakovala a asi ako jediná som sa ružovému svetru aj aspoň naoko tešila, aj keď mi bol veľký a ružovú nemám rada. Jej muž a vlastne ani Tomi ani nerozbaľovali a Dóra bola sklamaná, lebo nedostala kabelku, ktorú chcela.
Vlastne to bolo celé smutné. Nemám rada moju svokru, ale bolo mi jej ľúto. Tak sa snažila, tak chcela mať všetko dokonalé. Nikto to však neocenil. Myslím, že ja jediná som si to aspoň všimla.
Ale taká je občas každá žena. Chce mať veci tip top. Chce tým niekoho potešiť. Robí to, lebo sa to tak robilo vždy, lebo to tak má byť. A potom padne na hubu. Ten, pre koho to robíme, to neocení, alebo si to ani nevšimne. Namiesto pochvaly, dobrého pocitu, nám ostávajú iba slzy pre plač. Pre mňa z toho vyplynuli dva závery. Robiť len toľko, koľko treba a nič naviac a byť s tým spokojná. Hlavne si užiť ten voľný čas, ktorý som si ušetrila. Najlepšie je využiť ho na seba. Druhou možnosťou je chcieť mať všetko dokonalé, ale kvôli sebe a svojmu dobrému pocitu. Neočakávať pochvalu, ani nadšenie. Tak to vo svete asi chodí. Na všetko sme sami, hlavne, aby sme pri tom všetkom boli spokojní. A to môžeme sedieť aj na kope hnoja, alebo v koženom kresle vedľa debila.
Keď si na takéto zážitky spomínam, už teraz sa bojím Vianoc. Už máme Filipa, ale ten darčeky ešte rozbaľovať nebude, možno zje kúsok darčekového papiera. Bude to znovu smutné. U nás aj u nich.
Aj tento víkend bol taký čudný a smutný. Tomi nikam nešiel, teda za žiadnym zo svojich kamošov. Len ticho pozeral telku, trochu mal na rukách malého, u svokry som na jej otázky adresované jemu zas odpovedala len ja. Ako keby bol nesvojprávny.
V nedeľu večer mi to už nedalo. Pobalil si veci, ja som mu už jedlo prichystala. Teraz som žehlila a tŕpla, kedy sa malý zobudí. Tomi sa zvalil na sedačku a bezcieľne prepínal programy.
„Tomi, deje sa niečo?“
Žiadna odpoveď.
Pri mojom manželovi som sa naučila dlho čakať. Na všetko. Že po sebe uprace, že znesie veci do pivnice, že zoberie malého von, že príde, že odpovie. Keď vyslovím nejakú požiadavku, alebo položím nejakú otázku, tak čakám, že to spraví hneď, že odpovie hneď, alebo aspoň v dohľadnom čase. Ale on neodpovie.
Raz mi to však objasnil. Poprosila som ho, aby vyniesol smeti a on sa desať nasledovných minút ani nepohol. Tak som ich teda chytila a obúvala som sa, že ich vynesiem sama. A čo on na to?
„To ty keď niečo povieš, tak chceš aby to som aj spravil. Hneď.“
Zarazila som sa.
„Áno Tomi, ja potrebujem, aby si mi pomohol teraz. Nie zajtra. Teraz. Tie smeti smrdia. Teraz.“
Viac sa téme nevenoval. Ďalej robil to, čo pred tým. Teda nič. Ja som si však uvedomila, že ak od neho niečo chcem, musím mu to dať vedieť v značnom predstihu, dokonca klamať. Napríklad, ak chcem niekam ísť na pol desiatu, musím mu povedať, že tam máme byť o štvrť. Niekedy však prídeme po pol. To je môj muž. Rozmýšľam...to som si pred manželstvom nevšimla? Nie. Lebo pre mňa nič nerobil. Len chodil neskoro. Ale s ničím mi nemusel pomáhať o nič som ho nemusela prosiť. To prinieslo až manželstvo. Dovtedy sme boli dve samostatné jednotky, čo sa občas stretli. Teraz tvoríme pár. Teda aspoň oficiálne. Inak vlastne všetko riešim ja. A tupo čakám, že sa môj muž rozhýbe.
Aj teraz som čakala...na jeho odpoveď, ale už príliš dlho. Takže som znovu prehovorila ja.
„Stalo sa niečo v práci? Znova ti nechce šéf platiť?“ Zdalo sa mi to ako najreálnejšia možnosť, pre ktorú by sa môj muž trápil. Jeho šéf mal ledva dvadsaťpäť, zdedil firmu. Zamestnával 10 chlapov. Väčšinou mladých a neskúsených, lebo im mohol málo platiť. Potom tam bol starý Igibácsi, ktorý bol v kuse ožratý a Tomi s dvoma rovnako starými a skúsenými. A väčšinou si všetko oddreli práve oni. Šéf zhrabol napríklad za vymurovanie kúpeľne v bytovke trojnásobok, čo to v skutočnosti so všetkými nákladmi stálo. Vyplatil Igibácsiho, teda hneď si strhol, čo mu splácal, keďže si požičiaval na chlast, kde vedel. Dal nejaké peniaze ostatným, väčšinou len zlomok výplaty. A zvyšok? Nevedno. Pomalé autá, rýchle ženy, staré dlhy, nová investícia. No, mafia je sviňa.
Ale pre mňa to malo jediný význam- ak môj muž nedostal výplatu, tak z čoho budeme žiť, z čoho kúpime byt..
Tomi konečne prehovoril. Odkašľal si, zjavne hľadal slová a čakal výčitky.
„No, rozprával som sa s Bélom a Palim. Vedia o dobrej robote. Bolo by to v Rakúsku. Veď ty vieš po nemecky, mohla by si tam zavolať.“
Takmer som prepálila bodinko. Ten debil chce zas meniť prácu. Od kedy sa poznáme je toto jeho piata a zatiaľ v nej vydržal najdlhšie, necelý rok. Čo bude, keď dá výpoveď, čo spravím? Moja malá nádej vlastného bývania úplne zhasla. Zas nám nedajú hypotéku. On na nás vôbec nemyslí.
„Prečo chceš meniť prácu?“
Neodpovedá. Jasné, lebo vie, že ma naštval.
„Čo budeme robiť, keď ostaneš bez práce. Béla mal zatiaľ vždy len hlúpe nápady. Dobre vieš, že nič z toho, čo si plánuje a o čom vie ako o zaručenom tipe, doteraz nevyšlo.“
„Ty tomu vôbec nerozumieš. Veď ty nič nerobíš. Keď budeš mať prácu tak pochopíš.“
„Predstav si, že aj keď teraz nezarábam, makám dosť a dokonca niektoré veci aj chápem. Ale ty si len rozmaznaný. Ak nie sú veci tak ako si to predstavuješ, tak utekáš.“
Chvíľu sme mlčali, ale nedalo mi to. Cez slzy som sa menila na hysterku.
„Ty na nás vôbec nemyslíš. A čo naše bývanie? To chceš do nekonečna bývať tu? To sa mám do nekonečna hádať s mojím bratom?“
„Už som niekedy zostal bez roboty?“, zvrieskol na mňa, „Tak s tým prestaň. Nemáš čo jesť? Nemáš kde bývať? Tak buď ticho.“
Môj muž nekričí. Nikdy. Vlastne dvakrát už kričal. Tiež to bola reakcia na moje zvedavé otázky. Asi som v ňom túto schopnosť prebudila ja.
Teraz som nevedela, či sa mám rozplakať na plné obrátky, alebo sklapnúť. Nie preto, že by som to hrala. Naozaj ma to veľmi ranilo, ale ostala som v nemom úžase. Vlastne sa mi páčilo, že sa rozkričal. Konečne prejavil nejakú emóciu. Problém bol v tom, že v zápätí odišiel spať a celý rozhovor tak ukončil.
Nevedela som, čo si myslieť. Áno, má pravdu. Nikdy neostal bez práce, máme čo jesť aj kde bývať. Ale stačí to? To mám držať hubu a krok a byť spokojná so stavom vecí? To nemám mať sny a túžby? Nemám chcieť viac?
Bolo mi hrozne. Som ja vôbec šťastná? No, áno, bola som. Pred tým. Pred manželstvom, dieťaťom. Nie, materstvo nie je úžasným obdobím. Je to hrozné, hrozné, hrozné, raz za čas nastanú krásne okamihy, kedy sa rozplývate nad dieťaťom a potom zas hrozné a hrozné. A aj sex je nanič.
Nasledovné týždne utiekli ako voda. Každý jeden deň v zajatí bytu sa síce vliekol, ale keď sa na to pozriem spätne, tak som si ani nestihla uvedomiť, že môj syn už pomaly sedí, začína konzumovať kašičky a čoraz menej sa mu páči v kočíku len tak vyspávať. Spí málo. Ešte stále dvakrát denne, ale niekedy len 20 minút inokedy hodinu. A nie, nemá žiaden pravidelný režim. Nech si hovorí kto chce čo chce, režimovať dieťa je blbosť, teda v prípade Filipa určite. A neviem, kto normálny by ho nechal hodinu revať v postieľke, kde sa medzičasom dvakrát povracia, pokaká a sopeľ má po kolená, len preto, že je jedna hodina a podľa režimu má ísť spať. Na niektoré deti to funguje, na neho nie.
Snažím sa kŕmiť ho rovnakú hodinu, chodiť von v rovnakú hodinu, kúpe sa vždy o siedmej. Ale ostatné je v jeho réžii.
Najviac si užívam práve tie prechádzky. Vyvetrám si hlavu a aj on sa zabaví. Chvála Bohu, že v tom kočíku ešte sedáva. Priam tŕpnem, kedy ho odmietne.
A dnes je vonku veľmi pekne. Zubaté slniečko šteklí líca. Vzduch je až podozrivo čistý. Možno bude aj snežiť.
