Bol to taký dobrý plán- Kapitola 4.

Autor: Michaela Ravaszová | 1.4.2016 o 9:47 | Karma článku: 3,79 | Prečítané:  565x

Anita konala rýchlo. Ani k tomu nepotrebovala známosti svojej mamy. Vystačila si s vlastnými. Napriek tomu, že bol na druhý deň sviatok, lekár ju prijme. Dokonca s ňou na vyšetrenie pôjde aj „nádejný otecko“. Mám však ísť aj ja.

Anita konala rýchlo. Ani k tomu nepotrebovala známosti svojej mamy. Vystačila si s vlastnými. Napriek tomu, že bol na druhý deň sviatok, lekár ju prijme. Dokonca s ňou na vyšetrenie pôjde aj „nádejný otecko“. Mám však ísť aj ja.

Bolo mi čudne. Anita sa zrejme teda rozhodla, že to dieťatko nechce.

Je to moja kamarátka. Teraz už nie moc, ale kedysi bola najlepšia. Hrávali sme sa spolu nie len na ihriskách, ale aj na smetisku. Spoločne sme tam našli kopec skvelých a dokonca nepoškodených vecí ako kompletné lego, bábiku s kočíkom, hrnčeky, knihy... Teraz mi je však skoro cudzia. Buď sa zmenila ona, alebo ja. Tvrdí, že ja, že ma škola pokazila. Myslím, že sme sa zmenili obe. Veď o tom je život. Vyvíjame sa. Niekto k múdrosti a niekto k hlúposti. My dve sme dospeli skôr k tej druhej z možností. Ja mám dieťa nerozvážne a ona si ho nerozvážne chce vziať.

V aute vládla dusná atmosféra. Ona, on, ja a môj syn. Vzala som ho s nami tak trochu z taktických dôvodov. Ak bola dosť šikovná otehotnieť, nech je teraz dosť šikovná aj stať sa matkou.

Snažila som sa vymyslieť a udržať nejakú debatu a tak som sa vypytovala „otecka“ na to, čo je vlastne zač. Radšej nech som označená ako zvedavá, než prežiť 25 minút v tichu. Dostávala som však iba strohé odpovede a aj tie si huhňal pod nos, takže som nič nevyrozumela. Myslela som si, že viem po maďarsky celkom obstojne, ale jemu som nerozumela vôbec nič. Tak som len hladkala ruku môjmu spiacemu synovi a pozerala na polia.

Ešte horšie to bolo v čakárni. Anitu zobrali okamžite, ale bola vnútri dlho. Pol hodinu určite. A ja som na chodbe stála s huhňajúcim mladým Maďarom, ktorý sa mi nepozeral do očí. A tak som sa hrala so synom. Ten sa na huhňajúceho Maďara usmieval jedna radosť. Tak sme sa teda hrali spolu- na kukučku a baram baram buc, teda bari bari dus, lebo maďarské deti sa hrajú rovnako, ale hovoria tomu inak. Chvíľami som mala pocit, že sa Andreas rozplače. Asi sa mu hlavou preháňalo, že sa možno o pár minút dozvie, že aj on je hrdý ocino.

Anita vyšla. Podišla k Andreasovi dosť dlho mu niečo ticho hovorila, potom pozrela na mňa a spýtala sa, či ideme.

Bola som zarazená. Načo som tu, keď mi nič nechce povedať. Naspäť šoféroval jej auto on. To som mohla rovno šoférovať aj ja. Dvaja vyklepaní. Takže je tehotná. Je to potvrdené. A zrejme sa hneď aj povypytovala čo a ako pri potratoch.

Vysadili ma doma. Bez slovka. Až večer mi napísala, že nevie čo má robiť. Vraj srdce by chcelo, ale rozum hovorí nie.

Myslím, že tá fráza o rozume a srdci je len utópia. Používame ju veľmi často a pri rôznych rozhodnutiach. Vo vzťahoch, v zamestnaní, v rodine...ale najmä v tých vzťahoch. V skutočnosti si však myslím, že človek sa len nechce vzdať svojho pohodlia, zaužívaného spôsobu života a tak to hádže na rozum. Nebolo by to dobré, lebo by si to vyžadovalo zmenu. A aj keď o zmene často hovoríme ako o žiadanej, v skutočnosti ju nechceme. Bojíme sa. A nazvali sme si to rozumom. Rozum hovorí. Lebo rozum sa iste nikdy nemýli. Zatiaľ čo srdce áno. Pod srdcom rozumieme túžby, myšlienky, sny, predstavy. Ale nechce sa nám za ne bojovať. A tak si to nežne nazveme „srdce by chcelo“, aby sme si zachovali fasádu nežnej ženy, no vlastne dávno vieme, že nechceme nič zmeniť. Žiadne rozhodovanie medzi srdcom a rozumom. Na prvom mieste je egoizmus a strach. Smiešne je, že v starých dobách bolo srdce považované za to, ktoré sa nemýli a sídli v ňom pravé poznanie. Škoda, že dnes o tom nevieme a neriadime sa tým. Keby sme sa „riadili srdcom“, konečne by sme robili správne. A keby muži vedeli, že pravé poznanie je v srdci, nepovažovali by ženy za ich emotívnosť za slabé a hlúpe. Vážili by si ich, lebo uvažujú tým pravým. Srdcom. Ale to by museli muži prestať rozmýšľať vajcami a skúsiť aspoň tým rozumom.

Aj Anita bola rozhodnutá. Len to zaobaľovala. Snažila sa samu seba presvedčiť, že robí dobre. Darmo som jej hovorila, že materstvo je ťažká makačka ale stojí to za to, že budem stáť pri nej, že je dám všetko po malom a keď sa narodí, tak jej už budem môcť dať aj postieľku a kočík.... Nezabralo. Išla na umelé prerušenie tehotenstva. Neviem, ktorý blbec to tak nazval. Veď ak niečo preruším, znamená to, že to môže pokračovať. Toto nemohlo. Ráno odišla a poobede bola späť. Sama. Už sama.

Andreas to nechal celé na ňu. Asi dúfal, že to takto dopadne, inak by sa za svojho potomka bil. Anita sa dušovala, že ich stratil oboch. Že na neho nie je naštvaná, ale už sa na neho nemôže pozrieť. Ale po pár dňoch spolu znovu spávali. A znovu bez ochrany. Veď ona si „na staré kolená predsa nebude otravovať organizmus antikoncepciou“. Zato výškrab je lepšie riešenie.

Vôbec som mojej dávnej priateľke nerozumela. Ďuri, jej bývalý, je podľa môjho názoru skvelý chlap. Samozrejme, nežila som s ním, takže skutočnosť môže byť absolútne iná. Ale  navonok pôsobil ako seriózny pracovitý a šikovný. Jednoducho takmer vyhynutý exemplár. A ona ho pustila k vode.

Spoznala som ho, keď sa dali dokopy s Anitou. Stretli sa na nejakej diskotéke, kam ona teda chodila často a on tam v snahe nájsť si nejakú babu tiež párkrát zablúdil. Vtedy však podľa ich slov o nič nešlo. Stretávali sa iba na diskotéke cez víkend. Dobre sa im spolu tancovalo. Asi po mesiaci začali spolu spávať. Najskôr po diskotéke v jeho aute, neskôr namiesto diskotéky, ešte stále v aute. To mala Anita asi tak 16, Ďuri 20.

Po tom čo Anita skončila školu a našla si prvé zamestnanie, prestala chodiť na diskotéky, teda lepšie povedané, prestala spávať s Ďurim. Medzičasom on dospel a vypracoval sa. Ona tiež už nebola žaba. Viem, že si občas písali smsky, náhodne sa pár krát stretli, ale nič viac.

Opäť, sa dali dokopy, keď sa vydávala Ďuriho sesternica a on nemal s kým ísť na svadbu. Napísal Anite, či by nešla s ním a ona súhlasila. Od toho večera tvorili pár. A pristalo im to. Ona mala vždy cit pre módu, kombinovanie. Bola milá a kreatívna. Skrytú tvár, ktorú poznal len úzky okruh kamarátok, rodina a Ďuri tvorili záchvaty sebaľútosti, povrchnosti a ohovárania. Mala zaujímavú prácu. Robila v knižnici. Jej úlohou však neboli výpožičky ani katalogizovanie. Mala na starosti propagáciu, vytváranie rôznych akcií. A išlo jej to skvele. Po slovensky aj po maďarsky. Knižnica sa stala stredobodom kultúrneho života v mestečku. Vlastne, bolo to jediné miesto, kde sa niečo kultúrne dialo. Aj po slovensky.

Ďuri bol plynár. Začínal v malej spoločnosti. Postupne sa však okruh jeho známych zväčšoval. Kvôli nezhodám dal výpoveď a zamestnal sa u konkurencie, v blízkej dedine. Oficiálne nezarábal veľa. Podstatnú časť jeho príjmov však tvorili „fusi“ (fuši). Teda práca načierno. Pre známeho za stovečku, pre kamaráta za sedemdesiat. Čo však zarobil, to aj minul. Nepil, ani nefajčil, nehral hazard. Ale chcel byť obdivovaný. Chlapec z chudobnej rodiny si konečne mohol dovoliť pozvať niekoho na pohárik, kofolku, bagetu. A pozýval rád. Baby za ním šaleli. Vysoký tmavovlasý opálený polocigán vyzeral ako exotický južan. Pod obtiahnutým tričkom sa mu rysovali svaly, nie však od posilňovania, ale od namáhavej roboty okolo domu.

Jeho rodičia postavili veľký dom, mali aj dosť detí. Z piatich ostal nažive však iba Ďuri a Gréta, ktorá sa vydala do Anglicka a rodičov aj majetku sa zriekla. Otec im umrel ešte v ich puberte. Ožieral sa ako prasa a našťastie ho raz zrazil autobus. Inak by ho asi predišla jeho žena, ktorú neustále otĺkal. Ale všetci sa tvárili, že doma je to v poriadku. Mama však tiež nežila dlho. Skolila ju rakovina. Nik o ničom nevedel, ani najbližší. Výsledky testov a vyšetrení si nechávala pre seba. Až raz sa neprebudila. Prišlo to asi skôr ako čakala.

Občas na ňu myslím a dúfam, že aspoň v umieraní mnoho netrpela, lebo život mala s ožranom, pochovanými troma deťmi a jednou zablúdenou dcérou naozaj ťažký.

Dom ostal Ďurimu. Nebola to však veľká výhra. Bolo treba mnohé opraviť, počnúc strechou, urobiť kúpeľňu, ktorá v dome nikdy nebola, omietku, na ktorú nikdy neboli peniaze...

Ďuri mal však dobrú hlavu a keď teda už musel prerábať, lebo predať by ho nikdy nepredal, tak ho prerobil efektívne. Z domu urobil štyri nájomné plnohodnotné bytíky, vybavil povolenie a prenajímal ich ako nízkoštandardné sociálne byty. Nájomné mu splácalo pôžičku a dokonca začal zo svojho platu aj šetriť a kúpil parádne auto. To už býval u Anity v rodičovskom byte, kde vlastne iba prespával, lebo buď bol v robote, na fusi alebo s kamarátmi. Anitu brával von čím ďalej tým menej. Už si na seba príliš zvykli, potrebovali do vzťahu nový impulz. Anita sa však nechcela ani sťahovať, ani mať dieťa. Chcela cestovať a v tom zas nevidel význam Ďuri. Začala ho obviňovať, že ju podvádza. Striehla na neho na každom kroku. Keď ho náhodou videla v spoločnosti aj nejakej ženy, mal doma peklo. A tak sa raz pohár na oboch stranách naplnil. Ďuri volal, že ide von s chalanmi a príde neskôr. Anita mu povedala, že už nemusí chodiť vôbec. A tak neprišiel. A neprišiel doteraz.

Ja som ostala uväznená medzi dvoma mlynskými kolesami. Anita bola moja priateľka, ale ako sme veľmi rýchlo zistili, Ďuri bol zas Tomiho priateľ už od základnej školy. Občas sme chodili do Győru. Vo štvorici. Teraz sme ostali čudne popárovaní, partnersko-kamarátsky. Ja a Anita, Ďuri a Tomi, ja a Tomi a ... nič. Ich pár sa rozbil na márne kúsky. Bez zjavnej príčiny. Iba sa nazbieralo mnoho maličkostí.

Neskôr, či lepšie povedané dosť skoro, som zistila, že mi je viac ľúto Ďuriho ako Anity. Najmä preto, že Anita mala už dlhší čas aj iné rozptýlenie ako iba prácu a papagája. Andreasa. Ďuriho obviňovala, že zahýba a pritom to bola ona, kto podvádzal. To už tak býva.

Zato Ďuri sa na ňu stále medzi rečou opýtal. Aj ona by sa opýtala, ale bola príliš hrdá, chcela vyzerať v pohode. Ale nebola. A táto situácia, podobajúca sa na detskú hru trvala už vyše pol roka.

Už som z toho celého bola unavená. A teraz toto Anitino tehotenstvo a potrat. Bolo mi hrozne. Veď ja mám dosť svojich problémov. Mne nefunguje vzťah, nemám žiadnu podporu v rodine a som uväznená doma s malým dieťaťom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?