Bol to taký dobrý plán- Kapitola 3.

Autor: Michaela Ravaszová | 29.3.2016 o 0:05 | Karma článku: 4,41 | Prečítané:  597x

Kedysi som mala skvelé plány a ešte lepšie vyhliadky do budúcnosti.  Všetci ma prehovárali, aby som išla študovať ďalej. Najlepšie zubarina, právo, alebo financie. Hlavne niečo, čo dobre vynáša.

III.

Kedysi som mala skvelé plány a ešte lepšie vyhliadky do budúcnosti. Gymnázium som skončila s čistými jednotkami a vyznamenaním za reprezentáciu. Všetci ma prehovárali, aby som išla študovať ďalej. Najlepšie zubarina, právo, alebo financie. Hlavne niečo, čo dobre vynáša. Pôvodne som si chcela nájsť zamestnanie, postaviť sa na vlastné nohy. Nemala som veľké plány ani sny. V kútiku srdca som aj chcela ísť na vysokú, ale realita života ma držala pri zemi. Chcela som sa odsťahovať. Hodiť všetko za hlavu, zanechať starý život plný hádok rodičov, nezvládnuteľného brata a ľahostajnej matky a jednoducho začať nanovo. Ale to chcelo peniaze a teda prácu. Všetko sa zmenilo, keď si ma zavolal riaditeľ. Vraj prečo som si ešte nedala podpísať žiadosť na školu. Keď som tam tak stála pred pánom riaditeľom Nováčkom, ktorý sa ponášal na deduška večerníčka ale vzdelaním a umom by strčil do vrecka všetkých docentov aj profesorov, bolo mi trápne povedať, že na školu nejdem. Hanbila som sa. A tak som nakoniec šla. Teraz, keď o tom spätne premýšľam...mala som sa držať plánu.

Moje štúdium nezodpovedalo dnešnej predstave výhodného zamerania. Nesľubovalo vysoké zárobky. Zato požívalo u istej skupiny ľudí vážnosť a hlavne, bola to moja srdcovka. Takže keď už, tak niečo, čo ma bude baviť.

Prihlásila som sa na štúdium predškolskej pedagogiky. A bola som dobrá. Ani neviem ako, ale prednášajúci si ma obľúbili. Asi preto, že som na prednáškach nesedela ako voš pod chrastou, nevenovala som sa facebook-u ani twitter-u ale aktívne som sa zapájala do všetkého, čo prebiehalo. Komentovala som, premýšľala. Štúdium bolo celým mojím svetom.

Vo voľnom čase sme chodili s kamarátkami na rôzne „výjazdy“. Robili sme programy pre deti v materských centrách, hrali po škôlkach bábkové divadlo. Na jednom takomto výjazde som sa zoznámila s istým Karolom. Moja vidina perfektnej budúcnosti rodičmi obdivovanej a deťmi zbožňovanej pani učiteľky v škôlke sa iba posilnila známosťou s týmto Karolom. Študoval za farára. Protestantského.

Vezmeme sa, budeme bývať na fare. Budeme mať štyri deti. Nebudeme mať síce veľa peňazí, ale hladujúceho farára som doposiaľ nevidela. A ľudia nás budú zbožňovať. Teda aspoň manželovi veriaci a moji škôlkári s rodičmi, starými rodičmi, celou rodinou. To je celkom slušný okruh známych. Skvelý život, skvelá budúcnosť.

Karol bol dokonalý. Vysoký, modré oči, svetlohnedé vlasy. Sily mal aj za dvoch. Mal charizmu. Keď sa pre niečo nadchol, vedel so sebou strhnúť ľudí. Bol osobnosť. Hral skvele na klavíri, trochu na bicích, dokonca hral v kresťanskej kapele.

Celé to začalo účasťou na jednom seminári pre pracovníkov s deťmi a mládežou. Ja a moje dve kamarátko-spolužiačky sme sa dostali do jednej pracovnej skupiny s Karolom. Pridali sa ešte dve baby a dvaja chalani. Zažili sme skvelý víkend. Napodiv sme si celkom sadli. Neboli sme rovnaké osobnosti, ale rozumeli sme si. Práve naša rozdielnosť nám dávala možnosť obsiahnuť širšie pole pohľadov a názorov, možností práce. Okrem toho sa nám po večeroch spolu skvele chľastalo.

Ani po skončení semináru sme nepretrhli kontakty. Takto spolu sme sa zúčastnili ešte dvoch. Získali sme certifikát. Dokonca nás vyhlásili za najkreatívnejšiu skupinku. Slovo dalo slovo a dohodli sme sa na tom, že budeme výjazdy podnikať spolu. Nie vždy sme sa stretli všetci ôsmi ale vždy to prebiehalo rovnako.

Dohodli sme si na víkend nejakú chatu, na ktorej sme mali vytvoriť program pre deti, ktorý budeme isté obdobie používať. V piatok sme upratovali, pokecali, večer sme opekali a v noci sme sa ožrali. V sobotu keď sa každý pobudil, sme si dali menší výlet, niečo sme varili a...chľastali. V nedeľu ráno sa išlo do kostola, najedli sme sa a vo vlaku smerom do Blavy sme vyberali piesne, tvorili scénky a rozdali úlohy, ktoré potom dáme dokopy, lebo sa to nestihlo.

Takto to išlo asi dva roky. Potom som k tomuto programu pridala ešte jeden bod. Tajný sex s Karolom. Až taký tajný nebol, lebo o tom vedel každý člen skupinky, ale aj tak to bolo všetkým jedno. Ráno však, keď sme vytriezveli, sme sa tvárili, že akože nič, my sme iba kamaráti. A aj sme boli. Skvele sme sa dopĺňali v myšlienkach, dokonca aj keď sme sa hádali tak to malo v sebe istú iskru, náboj vtipu a hravosti.

Pre mňa to bol ideálny základ pre budúce manželstvo. Skvele si rozumieť a mať skvelý sex.

O čo vyššie som sa však vznášala v mojich predstavách, o to tvrdšie bolo vytriezvenie a prišlo ako blesk z jasného neba. Na jednom takomto výlete, po sexe sme ležali v posteli. Ja som sa na neho (priblblo) usmievala a v hlave mi zvonili svadobné zvony, on na mňa pozeral a povedal: „Na jar sa žením.“

Najprv som myslela, že je to vtip, potom, že sa povraciam. Nepovracala som sa, ale nebol to ani vtip. Od tej chvíle však naša skupinka nebola až tak skvelo zohratá. Na ďalšie stretnutie som neprišla. Tvárila som sa, že akože nič, ale bola som zničená. Nikto sa mi neozval. Vytvorili program bezo mňa.

S Karolom sme sa ešte párkrát stretli na školeniach. Dokonca aj po tom, čo sa oženil. Myslela som, že sme najlepší priatelia. Teda nie my dvaja, ale ako naša skupinka. Napriek tomu sme spolu už takmer neprehovorili.

Na sociálnej sieti som videla fotky zo svadby. Mali pozvaných 150 ľudí. Nás však nepozval. Keby nepozval len mňa, to by som pochopila, veď mi to mohol povedať na rovinu. Sme predsa dospelí. Ale nepozval nikoho. Asi pre neho kamaráti až tak dôležití neboli.

Hovorí sa, že všetko raz prebolí, aj zlomené srdce sa raz zacelí. Ale ja som mala pocit, že som umrela. Chodila som ako v čiernej hmle a nevedela som sa z toho dostať. Po nociach som plakala. Skúšky som robila na tesnotku. Na štátniciach odo mňa komisia čakala excelentný výkon. Ale ja som prešla len s odretými ušami a zadkom. Bola to hanba a dali mi to pocítiť aj spolužiaci. Keď sa Miriam, jedna z nich, dozvedela výsledok, komentovala to niečím ako: „No asi sa ukázalo, kto je len vterka a kto fakt vie.“ No...v jej prípade by som mohla použiť asi prirovnanie- Blbí majú šťastie.

Karol si za ženu zobral dobré dievča z dobrej protestantskej rodiny. Študovala manažment, ale plánovala ísť na materskú. Po skončení štúdia dostal skvelé miesto s prosperujúcom zbore a za oferu na prvé Vianoce si zariadili obývačku a kúpil LED televízor na čerstvo zrekonštruovanú faru. A ona išla na materskú.

A ja? Cítila som sa pokorená, oklamaná, hlúpa. A nevedela som si pomôcť. Ako som mohla byť taká slepá a žiť v sne? Ako som si mohla myslieť, že spolu ostaneme. Ako som si to, ho, mohla tak zidealizovať?

Pred rokom som sa stretla s Monikou, jednou zo skupinky a dozvedela som sa, že milý svätý Karol spal s každou. Odporné. Sviniar. Oni o mne vedeli. Ja o nich nie.

Doteraz mi je z toho zle. Doteraz mi je z toho smutno. Tak upäto som sa držala svojho sna o dokonalom živote, že som si ani nevšimla realitu. A čo je najhoršie, ešte stále túžim po živote, ktorý som si vysnívala. A ak by som Karola stretla teraz, možno by som sa ho aj pokúsila získať. Alebo s ním mať aspoň dobrý sex.

Namiesto toho sedím v mojej detskej izbe, pozerám na hordu nevyžehleného prádla môjho ukričaného syna a môjho muža, pre ktorého som iba hračka na večerné rozptýlenie a ktorý je stále neschopným deckom. Na ňom nemám čo obdivovať, netúžim po ňom, nemám sny o našej spoločnej budúcnosti. Sme spolu, lebo sme si urobili syna. Bodka.

Moju mamu omrzel vnuk len čo pán Jozef odišiel.

„Tu si, čo robíš? Tu je ten náš dobručký chrústik. Mamka ti dá papať, cukríček. Že je milý ten Jozef. Predstav si, že sme sa náhodou stretli minulý týždeň a vymenili sme si nové čísla. A pozval sa k nám na návštevu. Priniesol aj cukríky. Dáš si? Vlastne nie, lebo nadúvajú. Malý by z nich zle prdkal. Dobre. Budem u seba.“

Mama na mňa vychŕlila informácie a ani sa nepozastavila nad mojím neprítomným pohľadom. Zobrala som malého do náručia a tuho som ho objala. Ide mi z neho hlava prasknúť, ale aspoň on ma má na tomto svete rád a som pre neho dôležitá. Lebo som jeho mama. Vraj vzťah medzi matkami a synmi je oveľa pevnejší ako s dcérami. Aspoň to mi dáva lepší pocit.

Večer som si ľahla skoro. Na druhý deň ma čakala misia. Podpora kamarátky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?