reklama

Bol to taký dobrý plán- Kapitola 2.

Ráno som sa prebudila ako mátoha. Ale aj tak by som rada pozvala našu pediatričku na krátky nočný pobyt do našej izby, aby mi zopakovala ako to myslela tým, že polročné deti sa v noci budia už len raz, alebo dvakrát.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

II.

Ráno som sa prebudila ako mátoha. Moc som si v noci nepospala. Filip sa budil každú hodinu a pol. Ešte, že spí so mnou v posteli a veľmi sa pri tom kojení nenarobím. Ale aj tak by som rada pozvala našu pediatričku na krátky nočný pobyt do našej izby, aby mi zopakovala ako to myslela tým, že polročné deti sa v noci budia už len raz, alebo dvakrát. Filip sa budí šesť až osemkrát. Som zvedavá, ako ho zoberiem po roku na kontrolu k endokrynologičke nalačno. To budeme asi hore celú noc, lebo on bez didi nezaspí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Okrem Filipuška ma však budila aj Anita. Neustále mi vypisovala. Ak som náhodou medzičasom zaspala a na jej sms neodpísala, tak mi napísala znovu alebo ma prezvonila. Ešte, že si na noc vypínam zvuk. Len po kojení som si vždy skontrolovala telefón a, čuduj sa svete, zakaždým tam svietilo „nová správa- Anita“.

Tak som sa v priebehu noci dozvedela, že Andreas nie je až taký skvelý chlap. Jeho reakcia na „šťastnú správu“ sa na míle vzďaľovala od toho, čo za kaleráby Anite tlačil do hlavy na zadnom sedadle jej auta, aby sa neskôr mohol pretlačiť inam- vraj by ju chcel za matku svojich detí, chcel by ju vidieť doma pri deťoch s večerou, keď on sa bude vracať s práce domov a aké krásne by bolo ich spoločné dieťa. Teraz, keď prišlo na lámanie chleba, bola jeho odpoveď typicky nezrelo-chlapská- „Necháš si to?“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keby aspoň povedal „Necháme si to dieťa?“. Jeho otázka by bola namieste, keby napríklad Anita našla na zemi peňaženku s istým obnosom a aj dokladmi. Vtedy by sa mohol spýtať: „Necháš si to, alebo ju odnesieš na políciu.“. Ale tu sa bavíme o, aj jeho, dieťati.

Okrem toho som sa dozvedela, že sa dohodli na návšteve lekára. Idú za ním spolu, akonáhle Anita nejakého nájde. Musí byť neznámy, z iného mesta. V opačnom prípade sa o tom všetci dozvedia. Neviem akí všetci by sa to mali dozvedieť, ale asi tým myslela, že by sa to dozvedela jej mama.

Anite som sľúbila, že jej zavolám. Teraz však na to nie je čas. Rýchlo som obliekla a nakŕmila malého. Urobila som trochu viac kašičky, aby som mala aj ja čo jesť. Ešte pripraviť tašku, rýchlo pohľadať euroobaly plné mojich i manželových dokumentov a už sa trepeme s kočíkom von z bytovky rovno do mesta. Mám malú nádej, že malý zaspí a ja v kľude vybavím, čo potrebujem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Moja nádej však bola márna. Malý tyran začal protestovať už v autobuse a tak išla mamička vybavovať hypotekárny úver za sprievodu fanfár v podaní sólistu Filipa, ktorý to rozbalil na plné obrátky.

Stretnutie s reprezentantkou banky som mala dohodnuté už dávnejšie. Na internete som si vybrala najlepšiu ponuku zo všetkých bánk, ktoré som prelúskala, vyplnila som dotazník a o pár dní sa mi ozvala. Pôvodne sme naň mali prísť obaja s Tomim. Ten je však znovu na cestách a ani ho nenapadlo vziať si dovolenku. A tak ostalo všetko na mojich pleciach. Vlastne...vždy ostáva všetko na mojich pleciach.

St pani reprezentantkou sa máme sretnúť v realitnej kancelárii u nejakej jej priateľky o desiatej. Nuž čo, ruka ruku myje. Ak nám schvália hypotekárny úver, za ktorý zhrabne províziu jedna, tak nám druhá hneď nájde byt a tiež zhrabne svoju časť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prišla som presne o desiatej. V miestnosti sedeli dve tetky. Obe na mňa pozreli, ale ani jedna sa mi neprihovorila. Už aspoň viem, prečo sa trh s realitami nehýbe. Nie sú dosť asertívni. Tak som teda začala ja: „Dobrý deň, prišla som za pani Hegyiovou.“

„Én vagyok, tessék helyet foglalni.“ Nič to, že som sa ozvala po slovensky a ona ako poskytovateľ nejakej služby by automaticky mala rešpektovať jazyk, ktorý som použila. Teda keď sme tu na juhu takí plne dvojjazyční. Možno som to mala nechať tak a komunikovať po maďarsky...ale...ide o moje peniaze. A chcem rozumieť všetkému, čo sa tu povie. Takže som to skúsila ešte raz. Vystrčila som ruku na znak podania a dotlačila kočík k jej stolu.

„Dobrý deň, Ľubica Földiová. Máme dohodnuté stretnutie.“

„Áno sadnite si. Pani z Bratislavy ešte neprišla. Chvíľku počkáme.“, oznámila mi pani lámavo, ale po slovensky.

Čakali sme asi 15 minút. Ďalší zlý bod. Ak chcem uzatvoriť nejakú zmluvu, tak prídem načas, dokonca s predstihom.

Nastalo trápne ticho. Kládla som „milej“ pani Hegyiovej rozličné otázky, ale nechytala sa.

Ja: „V akej cene sa pohybujú 3- izbové byty?“, viem to veľmi dobre. Videla som už asi všetky ponuky na všetkých e- stránkach, ale akú inú tému som mala vytiahnuť.

Ona: „Okolo 35 až 40 000 a viac.“

Ticho. Ona hľadí do počítača, ja na syna.

Ja: „A mali by ste v ponuke taký s vymenenými oknami? Ostatné môže byť aj pôvodné.“

Ona: „Áno.“

Aha...ok...zase ticho.

Ja: „Videla som pekný na východe mesta.“

Ona: „Ešte je v ponuke.“

Ticho. Už ma to začína hnevať, tak som sa venovala synovi a hrkala mu hračkou. Ešte, že ho mám. Pani vyzrela oknom: „Už je tu, ale ešte telefonuje.“

„Dobre.“, no konečne. Dúfam, že bude zhovorčivejšia ako táto tu a informácie z nej nepôjdu ako z chlpatej deky.

Do miestnosti vstúpila žena vo vyšších stredných rokoch. Vyzerala ako kríženec nákupnej maniačky a vyslúžilej šľapky. Dlhé husté kučeravé nezopnuté vlasy, modré očné tiene, asi kilo maskary a k tomu ružový rúž. Jej biela blúzka bola taká priesvitná, že som jej cez ňu videla jej vysolárované prsia ale aj strie na bruchu. Okolo krku mala hrubú zlatú reťaz k tomu okrúhle zlaté náušnice. Rifle boli štýlové. Niečo na spôsob- trhala ma banda zdivočelých psov. K tomu mala štekličky. Elegantné, čierne. Aspoň niečo na nej bolo podľa dress-code.

„Dobrý deň. Sa ospravedlňujem. Doprava.“ Jasné, ďalší čierny bod, ale napriek tomu som sa usmiala.

„...teší ma.“

„Tak sa na to teda pozrime. Vy by ste chceli kúpiť byt.“

„Áno. Máme malé dieťa. Bolo by vhodné, aby sme bývali vo svojom.“

„Také mladé a už má dieťa.“, pozrela na mňa s akýmsi pohŕdaním. Nevedela som, ako mám reagovať. „No, ja som chcela dieťa po škole a až tak kariéru“, zaklamala som. Takéto klamstvá ohľadom môjho manželstva, materstva a života som z úst vypúšťala čoraz častejšie. Zneli lepšie a prípustnejšie, ako realita. Veď čo som mala povedať- náhodou som otehotnela a s tým dvojľavorukým lenivým truľkom bývame u mojej mamy? Neznelo by to príliž dôveryhodne.

„A to koľko máte rokov?“, zapojila sa pani Hegyiová.

„Dvadsaťosem.“

„Fakt?“, obe sa začali rehotať. „Odhadovala som vás na 22.“

„Aj ja asi na toľko.“, pripojila sa šľapka. Zaklipkala som očami. Čo mám na to povedať. Doposiať to boli oni dve, čo nezapôsobili a boli „mimo“, no zrazu sa karta obrátila a „mimo“ som tu ja. Nemaľujem sa príliš, ani sa módne neobliekam. Nemám na to. No odrazu mi niekto dal bolestivo pocítiť, že som na smiech.

„To je super, že vyzerám mladšie, najmä v štyridsiadke to bude výhoda, keď budem vyzerať na tridsaťpäť.“, nič iné mi nenapadlo.

Obe na mňa zazreli, nelichotivo. Šľapka mľaskla znechutene ústami a začala.

„No tak sa na to pozrime. Máte tu manželove daňové priznanie?“

„Manžel je pár mesiacov živnostník. Chvíľu bol aj nezamestnaný.“, podala som jej priznanie. Pani reprezentantka banky si ho prezrela. Posmešne na mňa pozrela a spustila: „Moja, ale to musíte počkať do ďalšieho zdaňovacieho obdobia. Ale mám tu pre vás jeden produkt...“

Súvisle hovorila ešte asi 10 minút. Dokonca mi vytlačila nejaké podklady, ale ja som už bola mysľou inde. Slzy som mala na krajíčku. To znamená, že ďalší rok musíme žiť niekomu na krku. Ďalší rok sa musím niekomu prispôsobovať. Nebudem môcť položiť šálku, kam ja chcem, umyť riad, kedy ja chcem, ale najmä vytvoriť domov pre môjho syna. Čistý a voňavý bezpečný domov. Pre moju rodinu. Ďalší rok. A najmä budem musieť znova čeliť nátlaku, aby sme sa presťahovali k svokrovcom.

Občas som pozrela na pani, čo mi ešte furt niečo vysvetľovala a snažila sa ma presvedčiť o neskutočných pozitívach produktu. Väčšinu času som však hľadela na Filipa, ktorý sa zabával objedaním remienka na mojich hodinkách, ktoré som mu pichla do ruky, aby bol kľudný. Prepáč Filip, že tvoj život začal takto, bez zázemia.

Konečne sme sa rozlúčili. Zhlboka som sa nadýchla a bojovým krokom som vyrazila. Ešte je tu jedna možnosť. Zamierila som do pobočky banky, v ktorej mal manžel účet. Vedela som, že internet banking majú oničom, ale že budú mať tak neprehľadnú pobočku, to som netušila. Možno je to ich filozofia. Nevyznala som sa tam. Jeden stôl však nebol obsadený. Úradníčka niečo písala, ale aj tak som k nej pristúpila.

„Prepáčte, mohla by ste mi poradiť? Mám záujem o hypotéku.“

„Nech sa páči, posaďte sa.“

Nemala som chuť už niečo vybavovať a tak som na ňu vychŕlila všetky informácie a čakala na odpoveď.

„Je mi ľúto, ale budete musieť počkať do ďalšieho zdaňovacieho obdobia.“

„Ďakujem za váš čas. Tak to skúsime neskôr.“

Nevládala som. Sadla som si na lavičku v parku. Pomaly mi po lícach stekali slzy. Filip zaspal.

Čo budeme teraz robiť. Bývame u mojej mamy, kde sa každý víkend hádam s bratom, pretože sme „nenažraté pijavice, ktoré nie sú vďačné za to, že majú kde chrápať“. Doteraz som však neprišla na to, ako by sa podľa jeho názoru mala tá naša vďačnosť prejavovať.

Naopak Tomiho mama na mňa stále tlačí, aby sme sa presťahovali k nim, lebo to „bude dobré pre malého“. Veď u nich v obci je všetko lepšie, infraštruktúra, dvor aj vzduch.

A ja som na všetko sama. Tomi sa o to nezaujíma. Chodí na týždňovky. Cez týždeň sa naje, zasexuje si...občas, ide von s kamarátmi. Ak má prázdne guľky a plné brucho, tak ho nič iné nezaujíma. Ako každého chlapa. Alebo aspoň drvivú väčšinu.

Bola som bezradná. Pomaly som sa vliekla domov. Ešte, že Filip tak dobre spí.

Cestou som sa ešte zastavila v obchode. Je pravda, že bývam u mamy, ale moja mama nie je asi ten „mamičkovský“ typ. Nevyvára mi, neperie, neupratuje. To posledné menované nerobí vôbec. Ak ju náhodou chytí ošiaľ, tak popremiestňuje všetko v byte. Občas vyžehlí malému veci, alebo spraví, o čo ju požiadam, ale nie je z toho práve dvakrát nadšená. Moja mama je umelkyňa. To bol jeden z dôvodov, prečo sa rozviedla s otcom. Na neho bolo treba malý dvor a dlhý bič. Vlastne ako na každého chlapa. Ona je však presvedčená, že konfliktom je potrebné sa vyhýbať a radšej ustúpiť. Ticho znášať výčitky.

Jej celodenný program v súčasnosti spočíva v tom, že pozoruje malého, ako sa hrá, alebo sa hrá s ním. Nie je však ochotná s ním ostať sama, pretože ako ona hovorí „Netrúfne si.“ Podľa mňa sa však chce len vyhnúť situácii, že by musela niečo riešiť- konkrétne plač môjho syna.

Okrem toho, že neobľubuje domáce práce, tak ani nenakupuje. Celý deň zje dokopy dva jogurty a misku polievky, občas krajec chleba a slaninu. Takže ak chcem jesť, musím si to kúpiť a navariť. Jediný čas, kedy kupuje a varí moja matka, je víkend, lebo vtedy prichádza na obed brat. Pre neho sa každý víkend varí slepačia polievka. Neznášam slepačiu polievku. Ale aspoň sa pri tom zvezie môj manžel a pre zmenu nevarím ja. Iba pre malého udusím kúštik mäska a zeleninku. Asi preto si môj brat myslí, že nerobím nič a nepomáham. Lebo to nevidí.

Konečne som sa upachtená a zdeptaná vrátila domov. V jednej ruke dieťa, v troch ďalších nákup. Kočík som uložila tou piatou rukou a dvere si otváram šiestou. Typický obraz matky, ktorá chce všetko stihnúť a vybaviť. Nemala som chuť nikoho vidieť ani sa s nikým baviť. Mama mala však návštevu.

„Ahoj Ľubka, pamätáš sa na pána Jozefa Buchalu. Bývali dva domy od nás. Predstav si, tiež sa rozviedol. Teraz býva na sídlisku sever.“

Jemne som sa pousmiala na, pre mňa absolútne neznámeho, chlapa. „Mama zobrala by si malého na chvíľu prosím.“

„Poď k babke chrústik. Tak toto je môj vnuk. Teraz ho konečne spoznáš. Toto je ujo Jožko.“, počula som ako mama rozpráva o Filipkovi, detsky sa mu prihovára. Zložila som nákup, poodkladala veci do chladničky a poličiek, rýchlo som umyla riad a išla som po syna. „Prepáčte, necítim sa dobre, idem do izby.“

„No dobre, ale malého nám neber. Prinesiem ti ho, keď začne plakať.“

Odrazu bola moja matka ako vymenená. Chcela sa pochváliť. Mnou sa nemala prečo. Všetko iba kazím. Ale jej vnuk bol perfektný. A momentálne ani nehysterčil.

Rezignovala som. Cítila som sa, ako keby mi niekto práve bodol do srdca. Ako keby mi niekto môjho syna ukradol. Odišla som do izby, zatvorila dvere. Sadla som si na posteľ a dosť dlho som len tak pozerala pred seba.

Kedy sa toto všetko stalo, kedy sa stihol môj život takto pokaziť. Kedy sa to všetko rozplynulo? Viem. Keď som otehotnela. Vlastne skôr. Keď som už bola rozhodnutá, že sa s Tomim rozídem, ale ešte som mu to nepovedala. Zato som mu po pozvaní na obed poďakovala 5 minútovkou na internátnej izbe. Vtedy sa to rozplynulo. Keď som bola príliš sprostá.

Michaela Ravaszová

Michaela Ravaszová

Bloger 
  • Počet článkov:  58
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Matka. Dvojnásobná. Po ukončení štúdia na bohosloveckej fakulte som sa venovala antropológii, lebo človek a jeho myslenie, konanie a správanie je pre mňa fascinujúce. Doktorát som získala z teologickej antropológie, pohľadu na dušu človeka. Môj život obohatil pobyt v Amerike aj semináre v Nemecku. teraz má môj život nový rozmer. Rodinu. Venujem sa deťom na vyučovaní besiedky, aj keď mám pocit, že sa toho viac učím ja od nich ako oni odo mňa. Angažujem sa v Matici slovenskej, lebo byť Slovenkou v Dunajskej Strede je niekedy ťažšie ako byť Slovenkou v zahraničí. Kategoricky však odmietam akékoľvek národnostné rozbroje. Mojim úsilím je navzájom sa zdieľať a tešiť zo svojej inakosti. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu