Prišiel Jobbik...a ja začínam mať strach....

Autor: Michaela Ravaszová | 25.10.2015 o 7:24 | Karma článku: 8,79 | Prečítané:  1489x

„Hnutie za lepšie Maďarsko má za cieľ dokončenie zmeny režimu a vytvorenie spravodlivejšej spoločnosti, ako je dnes.“ Nejako tak sa končí úvodný odstavec „Zakladajúceho vyhlásenia“ na internetovej adrese hnutia.

Veľmi zbežne som ňou prebehla. Nadobudla som pocit, že „hnutie“ je skutočne priliehavým názvom pre túto skupinu, politickú stranu. Miestami by som povedala, že sektu. Chcú meniť všetko. Najlepšie hneď.

Nenašla som však nič, čo by ma nejako zvlášť zaujalo alebo pobúrilo. Pravdepodobne to bude spôsobené tým, že som tej maďarčine až tak nerozumela.

Nezaujalo. Problém však netkvie v stránke alebo hnutí. Pre mňa tkvie problém v moje motivácii hľadať heslo „Jobbik“. Tou motiváciou bol strach.

Bývam v Dunajskej Strede. Narodila som sa tu. Ostala som tu žiť. Založila som si tu rodinu a splácam úver viazaný na nehnuteľnosť v tomto katastri. Vždy bolo čudné byť „Slovenkou na Žitnom ostrove“. Pre väčšinu tu žijúcich ste cudzincom, lebo ste Slovák. A Slováci patria pod Tatry, nie na juh Slovenska. Aj keď osobne si myslím, že aj ten je pod Tatrami. Ale nebavme sa o geografii. Stačilo však zájsť o pár kilometrov vyššie, len do Bratislavy a už som bola „tá Maďarka“. Človek by si myslel, že keď tu žijeme v takom zvláštnom postavení a keď nás nechcú ani Maďari na Žitnom ostrove ani Slováci všade inde, tak budeme aspoň my, Slováci zo Žitného ostrova, držal spolu. No ale to je tiež téma na jednu dizertačnú prácu.

Tieto fakty vo mne vždy vyvolávali smútok, hnev. Teraz však začínam mať strach. Od mala som rozprávala po slovensky. Na úradoch, u lekára, v obchode, na ihrisku. A nikdy som nemala problém dohovoriť sa. Nikto to neriešil. V generácii môjho 75-ročného otca bolo iba pár ľudí, čo neovládali Slovenčinu, alebo ňou odmietali hovoriť. Zažili vojny a presídľovanie ale nebolo z nich cítiť nenávisť. Bolo jedno, kto je váš sused. Slovák, Maďar, Cigán-alles einz. A možno som len ja bola taká naivná a videla som svoj svet cez ružové okuliare.

Viem však, že v istom období po vojne dostávali ľudia, ktorý boli, alebo ich rodina, deportovaní do koncentračných táborov, akési kompenzácie. Bolo potrebné vypĺňať tlačivá v slovenskom jazyku. A to robila moja mama. Pochádza z Gelnice, pridelili ju navrhovať kajuty pre OL 400. Úžasná loď. Do Komárna. Vo vlaku sa zrazila s mojím otcom. Cestou do Brna. A žiť ostali tu. V Dunajskej Strede.

Z vďačnosti jej cigánky ešte aj dnes na ulici zdravia „Dobrý deň, veľkomožná pani.“ A nosili jej utierky a uteráky. Krásny, nedostatkový, zakázaný, asi Turecký, tovar.

Ale teraz je to iné. Posledné roky som žila viac-menej v Bratislave. Ani neviem kedy sa tento mikrosvet zmenil. Odrazu obchody uvádzajú svoje názvy len v maďarčine. Predavačky a v drvivej väčšine tie mladé, po Slovensky ani neprehovoria. Na jednej strane nechcú, na druhej nevedia. A to je absolútne alarmujúce. Mladí tu absolútne nevedia po Slovensky. Manžel, mimochodom, maďarskej národnosti, s obľubou uvádza ako príklad jedného známeho. Skvelý chlap. Ale po slovensky ani zaťať. Podpísal papiere. Nevedel ich prečítať. Vzal úver. Pre cudzieho. Smutné a hlúpe a zahanbujúce.

Program Mestského kultúrneho strediska prebieha v maďarčine. Na Mestskom úrade veje sikulská vlajka, slávia sa maďarské národnostné sviatky a žiaci škôl s vyučovacím jazykom maďarským, slovenských škôl s vyučovacím jazykom maďarským, povinne kladú vence k pamätníku, čo stojí v strede mesta a je venovaný maďarským obetiam roku 1848. Štúr aj Kalinčiak plačú v Božom lone nad touto neprávosťou. Po meste sú vylepené plagáty vyzývajúce k maďarskej národnej a národnostnej jednote. A Slováci sú len ticho.

Bolo by úplne jedno, že prišlo nejaké „Jobbik“. Ako prišlo, tak aj odíde. Poprípade bude združovať ľudí, šíriť vzdelanosť, vytvárať pozitívny odkaz a program pre deti. Ale vo vzduchu cítiť, že tomu tak nebude. Cítiť posilnenie extrémistických hlasov. Cítiť vzrastanie sily tých „igazi Magyar-ov“ (pravých Maďarov), ktorí idú na futbalové ihriská, aby si mohli udrieť, ale akonáhle uvidia policajta, skryjú na do myšacej dierky. Tí „igazi Magyar“, krotí si idú do Győru pýtať „hranolkit horčicával“ a ani len netušia, že po Maďarsky sú hranolky „hasábburgonya“ a horčica „mustár“. Nehovorím, že takých ozembuchov je veľa, ale sú a sú aj na „slovenskej strane“.

Ale ja sa bojím.  Bojím sa, lebo na ihrisku sa ma čoraz viac mamičiek a najmä ockov pýta: „A to ten váš syn nevie po maďarsky?“  Čoraz viac detí uteká od môjho syna s tým, že sa s ním nebudú hrať, lebo nevie „rozprávať normálne“. Bojím sa, že mu niekto ublíži. Bojím sa, že mi niekto poškodí auto, či byt. Bojím sa každého jedného opovržlivého pohľadu. Lebo vedia, že som Slovenka. Lebo sa pýtam: „Prečo to robíte, čo tým chcete dosiahnuť, čo vám to prináša.“

Bojím sa, že budem musieť ostať ticho a so synmi si slovenskú pieseň spievať len tichučko, po šušky....ale to bude problém. Môj syn miluje kričať z plných úst: „Po nábreží koník beží, koník vraný“ a ďalej už viete, ako to je...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?