Uspávanky

Autor: Michaela Ravaszová | 12.11.2012 o 23:27 | Karma článku: 6,55 | Prečítané:  387x

Nepamätám si chvíľu, kedy mi moja mama prestala spievať uspávanky. Ale viem, že mi text jednej z nich znel v ušiach celé detstvo, dospievanie. Znel mi v ušiach keď som zaspávala, ale aj keď som sa cítila sama, smutná, vyčerpaná. Aj keď bola mama stovky kilometrov ďaleko, bolo to, ako keby ma pevne držala v náručí. Cítila som bezpečie.

 

Dnes som mamou ja. Môjmu synovi spievam rovnakú uspávanku ako kedysi moja mama mne. Občas spievam ľudové piesne alebo texty náboženský piesní. Nejde však ani o text, ani tak o melódiu a už vôbec nie o to či viem spievať. Chcem, aby ma môj syn počul a cítil moju prítomnosť, chcem aby vedel, že „mama je tu“.

Myslím, že dnes rodičia málo a veľmi zriedka spievajú svojim deťom. Každý má na to svoj dôvod -nedostatok času, je to trápne, nechce sa mi... presviedčam sa o tom denne, keď sa prechádzam po meste a tíško mrnkám známu melódiu môjmu zaspávajúcemu synovi. Staršia dáma, ktorá mi ide oproti sa pousmeje, mladá zvraští obočie a školáci za začnú chichotať. Pritom je spev, najlepším pomocníkom pre dieťa, aby sa rozvíjal jeho mozog, vytvorilo si základy pre budúcu reč, poznalo mamu a ostatných blízkych a vytvorilo si s nimi pevný vzťah.

Nie som psychológ, ale myslím si, že všetko, čo rodič robí, formuje osobnosť dieťaťa a tvorí jeho budúci vzťah k sebe samému a k okoliu. A to platí aj pri takej maličkosti, akou je spev. Ak sa k tomu rodič postaví spôsobom: „nemám na to čas“, dieťa cíti a bude vyrastať s pocitom: „nemám na teba čas“. Bude sa cítiť na príťaž. Ak si rodič povie: „áno v knihách píšu, že deťom sa má spievať, ale je to trápne“, dieťa vycíti: „je trápne aby kvôli mne niečo robili, rodičom na mne nezáleží natoľko, aby sa strápnili, to ja som trápny, nie som hodný toľkej lásky“. Ak si rodič povie: „nechce sa mi“ každý večer, dieťa uvidí, že iné veci sú dôležitejšie ako ono. Zatiaľ, čo rodičia pozerajú televízor, v dieťati sa buduje presvedčenie: „ja som sám, som na všetko sám“.

Tieto úvahy sú možno trochu zveličené, ale chcem, aby môj syn vyrastal s pocitom istoty, aby sa rozvíjal a aby z neho vyrástla silná osobnosť. Nie je to o túžbe aby bolo dieťa naviazané na matku. Veď tá, nedaj Bože, môže umrieť. Ide o pocit istoty a dôležitosti pre dieťa.

Dnes kupujeme deťom drahé hračky, ktoré majú rozvíjať ich motoriku, fantáziu, reč a pohyb. Len aby si vystačili aj samé. Z nás rodičov sa stali len pozorovatelia. Kedysi tu bola pieseň, hra, kolektív detí s rovnako roztrhanými kolenami na nohaviciach z detských hier.

Prajem uspávankám, aby z nich bol zmietnutý prach zabudnutia aby boli vyslobodené z prekliatia trápnosti a nemodernosti a stali sa každodennou súčasťou života detí. Aby im tak pomohli vyrásť v silné osobnosti s fantáziou, ľúbozvučnou rečou a pocitom istoty.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?