Uspávanky

Autor: Michaela Ravaszová | 12.11.2012 o 23:27 | Karma článku: 6,55 | Prečítané:  393x

Nepamätám si chvíľu, kedy mi moja mama prestala spievať uspávanky. Ale viem, že mi text jednej z nich znel v ušiach celé detstvo, dospievanie. Znel mi v ušiach keď som zaspávala, ale aj keď som sa cítila sama, smutná, vyčerpaná. Aj keď bola mama stovky kilometrov ďaleko, bolo to, ako keby ma pevne držala v náručí. Cítila som bezpečie.

 

Dnes som mamou ja. Môjmu synovi spievam rovnakú uspávanku ako kedysi moja mama mne. Občas spievam ľudové piesne alebo texty náboženský piesní. Nejde však ani o text, ani tak o melódiu a už vôbec nie o to či viem spievať. Chcem, aby ma môj syn počul a cítil moju prítomnosť, chcem aby vedel, že „mama je tu“.

Myslím, že dnes rodičia málo a veľmi zriedka spievajú svojim deťom. Každý má na to svoj dôvod -nedostatok času, je to trápne, nechce sa mi... presviedčam sa o tom denne, keď sa prechádzam po meste a tíško mrnkám známu melódiu môjmu zaspávajúcemu synovi. Staršia dáma, ktorá mi ide oproti sa pousmeje, mladá zvraští obočie a školáci za začnú chichotať. Pritom je spev, najlepším pomocníkom pre dieťa, aby sa rozvíjal jeho mozog, vytvorilo si základy pre budúcu reč, poznalo mamu a ostatných blízkych a vytvorilo si s nimi pevný vzťah.

Nie som psychológ, ale myslím si, že všetko, čo rodič robí, formuje osobnosť dieťaťa a tvorí jeho budúci vzťah k sebe samému a k okoliu. A to platí aj pri takej maličkosti, akou je spev. Ak sa k tomu rodič postaví spôsobom: „nemám na to čas“, dieťa cíti a bude vyrastať s pocitom: „nemám na teba čas“. Bude sa cítiť na príťaž. Ak si rodič povie: „áno v knihách píšu, že deťom sa má spievať, ale je to trápne“, dieťa vycíti: „je trápne aby kvôli mne niečo robili, rodičom na mne nezáleží natoľko, aby sa strápnili, to ja som trápny, nie som hodný toľkej lásky“. Ak si rodič povie: „nechce sa mi“ každý večer, dieťa uvidí, že iné veci sú dôležitejšie ako ono. Zatiaľ, čo rodičia pozerajú televízor, v dieťati sa buduje presvedčenie: „ja som sám, som na všetko sám“.

Tieto úvahy sú možno trochu zveličené, ale chcem, aby môj syn vyrastal s pocitom istoty, aby sa rozvíjal a aby z neho vyrástla silná osobnosť. Nie je to o túžbe aby bolo dieťa naviazané na matku. Veď tá, nedaj Bože, môže umrieť. Ide o pocit istoty a dôležitosti pre dieťa.

Dnes kupujeme deťom drahé hračky, ktoré majú rozvíjať ich motoriku, fantáziu, reč a pohyb. Len aby si vystačili aj samé. Z nás rodičov sa stali len pozorovatelia. Kedysi tu bola pieseň, hra, kolektív detí s rovnako roztrhanými kolenami na nohaviciach z detských hier.

Prajem uspávankám, aby z nich bol zmietnutý prach zabudnutia aby boli vyslobodené z prekliatia trápnosti a nemodernosti a stali sa každodennou súčasťou života detí. Aby im tak pomohli vyrásť v silné osobnosti s fantáziou, ľúbozvučnou rečou a pocitom istoty.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slovenské elektrárne prehrali boj o Gabčíkovo

Ústavný súd odmietol sťažnosť Slovenských elektrární voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu.

KOMENTÁRE

Ako sa môže Andrej Danko stať premiérom

Danko je ako generátor náhodných slov nevyspytateľný.

KOMENTÁRE

Obamova milosť je varovaním pred Trumpom

Súcit so slabšími nie je Trumpovou silnou stránkou.


Už ste čítali?