všetko závisí od uhla pohľadu

Autor: Michaela Ravaszová | 1.5.2012 o 10:39 | (upravené 1.5.2012 o 21:09) Karma článku: 6,87 | Prečítané:  276x

Odrazu sa cítim stranená. Doteraz som frflala na všetky tie povinnosti, ktoré mám. Sťažovala som sa ako nestíham, aká som vyčerpaná, aký mám zlý život, ako ma všetci využívajú a ako ma nikto nemá rád. Nehovoriac o tom, že toto všetko sa prihodilo iba mne. Všetci naokolo sa majú skvelo, užívajú si život a tešia sa. Majú dobrú prácu, zariadený domov, v kolektíve sú obľúbení a väčšina k nim vzhliada ako k božstvu, alebo minimálne polobohovi, polobohyni.

 

 

V tomto, rokmi overenom, systéme však nastala chyba. Je nedeľa večer. Sedím na pohodlnom malom gaučíku. Je starý, vhodný na vyhodenie, ale väčšia tenká perina, jeden ikeácky poťah a šikovné ruky mojej mamy z neho urobili mäkký, vkusný a hlavne pohodlný doplnok izby. Na kolenách mám spis, ktorý je už spracovaný aj keď ho potrebujem až v utorok. V tejto chvíli mi slúži iba na jedno- ako podložka pod notebook. Malý, moderný, drahý, za ktorý som neplatila ani cent a predsa ho používam výhradne ja (Niekedy má tá práca aj pozitíva). Spolu s poslednou kapitolou v knihe som dolúskala vrecúško slnečnicových semienok. Je ticho. Nemám čo robiť. A je mi dobre. Mohlo by mi byť lepšie, ale nič mi nechýba.

Zoberme si to poporiadku. Ráno som sa sťažovala. Som vydatá, ale ešte stále nebývame vo svojom. Momentálne sa skôr ponášame na kočovných cigánov, pretože raz spíme u manželových a raz u mojich rodičov. Ani tu ani tam to nie je ideálne. Ale na iné riešenie momentálne nemáme prostriedky. Pred sebou tlačím brucho, kvôli ktorému ma bolí chrbát, opúchajú mi nohy a nemôžem poriadne jesť. Vďaka „skvelému“ nápadu pokračovať v štúdiu, nemám nárok na materskú. Naivne som si predstavovala, že veda je rovnako dôležitá ako stáť za pásom, alebo rokovať v parlamente. Ale nie. Žiaden TPP, žiadna materská a to ani ak vám pred menom aj za menom svieti titul. No čo už. Myšlienka, že so mnou jednajú ako so sociálnym prípadom z Luníku by bola znesiteľná, ak by mal manžel príjem. Ale nemá. Vo chvíli, keď som sa ja začala zamýšľať nad značkou kočíka, jemu nepredĺžili zmluvu. Takže ani vyhliadky do budúcnosti nevyzerajú z hľadiska financií ružovo. Budem sa musieť zamestnať. Plány s výchovou dieťaťa v najdôležitejšom období života, kedy sa formuje jeho osobnosť a vytváranie rodinného hniezda pre manželíka sa bude musieť presunúť na 17:30 hod až 22:00 (respektíve podľa zmeny v závode, lebo vďaka výberu vysokej školy  sú moje vyhliadky na pracovné umiestnenie hodné vzdelania asi tak rovné nule). Napriek tomu, že muž nerobí, tak robí. Brigáduje, pomáha kamarátom, zháňa eurká ako sa dá. Pre mňa z toho vyplýva, že už druhý deň som ho nevidela. Takže suma sumárum- manželský život zle, rodina zle, domov zle, finančná istota zle, dieťa v zlej chvíli a to som obišla fakt, že nemám priateľov, spriaznenú dušu a ani ten pes pri mne neobsedí, aby som si kanisterapiou uvoľnila nazhromaždený stres.

Tieto informácie sú faktami. Ale majú aj úplne iný význam, aký som im v rannej tehotenskej depresii bez muža prisúdila. Nebývame vo svojom. Aj obaja máme rodiny, ktoré sú napriek náročnej situácii ochotné uskromniť sa. Dávajú nám priestor. Nenadávajú, neopovrhujú nami, nepovažujú nás za nezodpovedných, lebo sme sa zobrali, urobili dieťa a pritom nemáme vlastné hniezdočko. Tešia sa na vnúča, vyvárajú a skôr im vadí ak viac času trávime u tej druhej rodine ako „doma“. O dva mesiace sa stanem matkou. Je úplne jedno, ako mi tento štát finančne pomôže, ako sa na mňa pozerajú rovesníci (teda že som asi nezodpovedná). Je úplne jedno, že nebudem ani dokonalá matka a ani dokonalá manželka. Možno sa zamestnám a nebudem stíhať variť. Možno sa nezamestnám a nebudem stíhať variť. Ale ja budem matka a môj manžel bude otec. Už nebudeme manželia, budeme rodina. Je pravda, že nemám veľmi perspektívne vzdelanie, ale roky som mohla študovať to, čo ma baví a ešte som za to dostávala štipendium. Skvelé. Teraz tu sedím sama. Môj muž čistí kurence. Pre kamaráta. A ja nemusím. Nemusím, lebo si to neželá. Nie preto, že by som bola neschopná, ani preto, že nechce byť so mnou ale viesť debaty nad odseknutými hlavami a poletujúcim perím s partiou, bez ženy. Ja som tehotná. Tým robím podľa môjho muža už dosť. Dávam rásť človeku.  A aj tak má byť pre mňa kontakt s perím, krvou a hocičím, čo ma môže porezať, pri čom ma môže ešte viac rozbolieť chrbát alebo opuchnúť nohy tabu. Tak veľmi ma miluje môj manžel. Radšej je bezo mňa ako keby som mala trpieť väčším nepohodlím. A čo sa týka tých financií, tak je to stále znesiteľné, lebo máme čo jesť, máme strechu nad hlavou a dokonca aj na kofolku v parku, ktorú si vychutnávame asi s tuctom priateľov, ktorí sú ochotní prísť aj o polnoci a pomôcť s hocakou hlúposťou. To len ja to v mojej depresii nevidím.

Vôbec nemám dôvod cítiť sa stratená. Jednoducho som si uvedomila, že mám skvelý život. Väčšina ľudí má skvelý život. Len sa na neho musí pozrieť s opačného brehu. Nie z toho, kde sa ľutuje, podceňuje a porovnáva s inými, ale z toho, kde vidieť veci jasne, možno trochu ružovo ale stále realistickejšie. Určite ich tak vidí aj ten pes čo leží na koberci a vyhýba sa hladkaniu. Nekomplikuje si život nadmerným rozmýšľaním berie veci také aké sú a vyťaží z nich maximum. Dokáže sa z nich tešiť. Aj ja sa teším. Je mi dobre. Dúfam, že na to do rána zase nezabudnem.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?